Vodca ✔

XXXIV.- Zas a znova/ROSS

Po noci ako predošlá, som si nemyslela, že tento deň môže byť ešte horší. Ruka ma bolela ako čert a celú noc som mala pocit, akoby mi ju niekto zožieral zaživa. Ale tejto bolesti som sa nevedela striasť, nevedela som ju stlmiť. Mohla som ju len znášať, pokým ma nepremohla zúfalosť a ja som neodišla vypustiť slzy čírej beznádeje. 

Všetko len zhoršovalo vedomie, že ráno sa Stephanie vydá do SOFTPOE a rozpúta občiansku vojnu.

Naozaj by mi ani nebolo napadlo, že v tento deň sa môže stať ešte niečo, čo ma dorazí viac, ako všetko okolo revolúcie v Kupole a vedomia, že sa čierňava na mojej ruke rozširuje.

Mýlila som sa.

Hľadieť na Ria, ktorý sa bozkáva s Táňou, je ešte tisíckrát horšie, ako všetko ostatné. Doteraz... doteraz som mala aspoň akú takú istotu, že ak sa všetko zosype, on mi tu ostane.

Toľko ma presviedčal, aby som mu ešte dala šancu. Že mi skutočne nikdy nechcel ublížiť. A teraz, keď by som ho potrebovala viac než čokoľvek iné, pobozká dievča, ktoré mi kládlo polená pod nohy už od samého začiatku.

Zacúvam, aby si nevšimli, že som ich videla. Ak... ak už nič iné, rada by som vedela aspoň to, či sa mi s tým prizná. Alebo je naozaj taký bezcharakterný ako som si to o ňom myslela, keď ma zradil a dostala som sa kvôli nemu do väzenia.

Spôsobil mi toľko bolesti. A predsa som sa rozhodla dať mu šancu. Pre toto? Na toto bol dobrý môj vnútorný boj? Nechcela som mu odpustiť. Už nikdy viac som nechcela pocítiť, aké to je, ak ma zradí osoba, ktorej bezpodmienečne verím. Ale stalo sa.

O tomto je láska? Ľudskosť? Viera? V opätovných sklamaniach a bolesti, ktorej sa nedá vyhnúť? O tomto sú ľudia?

Je to celé len nekončiaci kolotoč bolesti, v ktorých existujú občasné svetlé miesta, ale takmer nad všetkým pretrvávajú tmavé tiene, v ktorých na nás striehnu vraždiace obludy? Naozaj nie je v tomto svete, v týchto ľuďoch, nič viac? Všetko je skutočne len o moci zabíjať všetko pekné?

Vyzerá to tak.

Zvrtnem sa na päte, ale takmer okamžite do niekoho narazím. Nechcem sa tomu niekomu pozrieť do očí, ale vlastne to, že je rovnako vysoká ako ja, mi znemožní vyhnúť sa jej pohľadu.

„Poď so mnou," šepne a zaťahá ma za ruku. Neviem či schválne, alebo úplnou náhodou, no chytí ma za ľavú ruku.

Prepletieme sa pomedzi biele závesy. Zrazu si pripadám ako v bludisku. Konečne mi dôjde, že sa nachádzam v svete, ktorý neviem ovládať. Ktorý nepoznám. Som na mieste, ktoré mi je rovnako cudzie ako svet za Kupolou. A predsa sa to tu snažím zachrániť. Prečo, preboha? Aký to má zmysel?

To, kam ma Talin ťahá, mi dôjde až vo chvíli, keď odtlačí plech a pred nami sa rozprestrie uzučká miestnosť, no dostatočne dlhá na to, aby sa tu pohodlne zmestilo aj desať ľudí. No teraz sme tu len dve.

Zapne svetlo a zatiahne za nami dvere. „A teraz plač," povie mi, akoby mi vravela len to, koľko je vonku stupňov.

„Čo?"

„Tvoj chlap sa bozkával s inou. Je prirodzené plakať. Ale nie pred ľuďmi, ktorí na teba hľadia ako na autoritu. Preto plač tu a teraz. Ja to nikomu nepoviem."

Usmieva sa na mňa tak úprimne, až ma bodne pri srdci. Aj ona niečo podobné prežila. Čo to vtedy povedala? Každý chlap občas urobí prešľap a pobozká aj cudziu ženu.

Mala pravdu. Z tohto vedomia sa mi nechce plakať. Cítim sa len... podvedená. Prečo mi to urobil? Áno, posledné dni som s ním netrávila veľa času. Ale každý má svoju úlohu a na podobné veci teraz nie je čas.