Vodca ✔

XLII.- Porcelánová bábika/NAT

Zobudila som sa na bolesť v predlaktí. Vtedy mi Wooler zapichol koniec hadičky do ruky a ja som sa napojila na tú čudesnú infúziu, ktorá ma uspala takmer okamžite. Bohužiaľ však nešlo o obyčajný spánok.

Najskôr som stála pred drevenou budovou. Až neskôr som v nej spoznala budovu Ostreľovačov. Mala rozbité okná, zničené steny a jej posolstvo bolo jasné- nadišiel koniec sveta.

Spoza mňa sa vynorili Mutanti. Nie jeden, ani dvaja. Prinajmenšom stovka čudesných stvorení. A boli nimi moji priatelia. Rio, Alex, ostatní Ostreľovači. Aj Hawke, Táňa a Stephanie. Bol tam každý.

Prechádzali vedľa mňa, strácali sa v tajomnom opare, ktorý sadal na zrúcaniny budovy predo mnou.

Potom sa rozpršalo.

Čierne kvapky dopadli na nás a kým si to oni užívali, moja pokožka sa pomaly roztápala pod rádioaktívnymi kvapkami.

Pozrela som sa hore, no po Kupole nebolo ani stopy. Následne na mňa začali padať črepiny skla. Krvavé črepiny.

Padla som na kolená. Čo som mala robiť?

Obrazy pominuli a ja som sa na chvíľu zase zobudila. Potom mi Wooler dal na tvár plynovú masku a ja som zas upadla do nekonečnej simulácie.

Teraz som videla niečo kompletne odlišné. Boli tam ľudia. Nepoznala som ich. Vyťahovali na seba zbrane, zabíjali sa. Bez ľútosti. Bez skutočného cieľa. Proste to robili.

Nedokážem na tie výjavy zabudnúť. Podobných nezmyslených obrazcov som za tých pár hodín prežila niekoľko desiatok. No jedným z najhorších bol určite ten, ktorý sa až desivo podobá realite.

V tej simulácii po mňa prišiel Hawke. Chcel ma zachrániť rovnako, ako v skutočnosti. Keď sa ku mne dostal, už bol zranený, zrejme postrelený. Aj tak sa mi snažil pomôcť a vyviezť ma z budovy SOFTPOE. Už sme prechádzali dverami, keď Wooler dvakrát vystrelil. Jedna rana ho dostala na kolená. Druhá preletela jeho hlavou.

Tuho privriem oči v snahe zbaviť sa toho pohľadu a zadržať slzy. Už nechcem plakať. Toto je predsa skutočnosť. Nič také sa nestalo.

Hoci Hawke spí, akoby vycítil, že som zas hore a ruku, ktorou ma drží v objatí, ovinie okolo mňa silnejšie. Kde si ja zaslúžim takého chlapca ako je on?

Nadýchnem sa a vyčistím si myseľ. Musím si pospať, oddýchnuť si. Ráno sa musíme dostať k Ross a dať jej vedieť o všetkom, čo sa deje. Môžeme tak zachrániť kopu životov.

+++++

Neviem, kedy sa zobudím, no to som už len v objatí diek a po Hawkem nie je ani stopy. Teda až dovtedy, pokým nezačujem jeho tlmené nadávky a neotočím sa o stoosemdesiat stupňov doprava.

Hawke sa márne snaží dočiahnuť si na svoj chrbát, aby sa zbavil sklenených črepín, ktorých má, súdiac podľa svetla baterky, naozaj požehnane.

Vytrepem sa do stoja a podídem k nemu bez toho, aby si ma všimol. O to väčší je šok v jeho očiach, keď sa moje prsty ovinú okolo jeho ruky a zoberiem mu z dlane pinzetu. „Ukáž," pošepnem a s ľahkosťou mu vyberiem črep zo svalstva.

Zjojkne, no ostáva nehybne sedieť, držiac baterku. „Ako si si to chcel urobiť sám?" spýtam sa ho nechápavo.

„Ja neviem," podotkne s úsmevom. „Nechcel som ťa budiť, ale už to sakramentsky bolelo."

„Hawke," povzdychnem si a vytiahnem mu z pleca kus malého úlomku. „Prosím, neber ma, akoby som bola z porcelánu."

Možno z neho som. Možno stačí naozaj len letmé postrčenie a rozbijem sa. No ak sa tak stane, nech k tomu dôjde. Nechcem ochranu, hlavne nie, ak ide o takéto maličkosti.

„Nehľadím na teba tak," ohradí sa. „Nikdy by mi to ani nenapadlo. Toto je len výnimočná situácia, lebo ťa tie lieky unavili. Nejde o niečo, žeby to mala byť rutina alebo tak."

Pokrútim nad ním hlavou a usmejem sa. „Si strašne zlý klamár. Vieš o tom?"

„Zdá sa mi, že si to už spomínala," podotkne pobavene a zasyčí, keď ďalšia črepina poputuje von z jeho ramena.

Vyťahovanie črepín dokončím bez ďalších zbytočných slov a následne zájdem pre obväz o pár miestností ďalej. Obmotám Hawkeho rameno, plece a aj časť chrbta. „Bude to chcieť ošetriť, ale nateraz to stačí."

„Ďakujem, doktorka Natasha," zazubí sa na mňa a natiahne si tričko.

„Inak, čo sa stalo? Čo mal znamenať ten dážď?" Táto otázka ma škrie od prvej minúty. No v tom zhone boli aj dôležitejšie veci, ako je riešenie dažďa. Kedysi býval dážď predsa úplne prirodzený, nie?

„Blesk zasiahol Kupolu," povie Hawke čudným tónom, z ktorého neviem vylúštiť, čo si o tom celom myslí. „Najskôr to vybilo elektrinu, tá sa však vrátila. Po ďalšom zásahu sa musela na stene vytvoriť trhlina, cez ktorú dnu leje. Elektrika odišla nadobro."

Zhlboka sa nadýchnem. „Takže sme v Kupole, ktorá razom ani neposkytuje ochranu," zhodnotím to a objímem sa rukami, akoby som sa chcela zohriať. Skôr sa potrebujem presvedčiť o tom, že toto nie je len ďalší zlý sen, či krutá simulácia.

„Nie tak celkom. Mutanti sa sem ešte stále nedostanú," pripomenie mi Hawke a cítim na sebe jeho upretý pohľad.

„Mutanti nikdy neboli prioritou. Dá sa ich zbaviť. A väčšiu skupinu ani tak nenapadnú. Úlohou Kupoly je udržať nás v stave bez rádioaktivity. Minule stena len popraskala. A na ľudí to malo aj tak katastrofálne účinky."

Spomeniem si na to, čo mi vravela Táňa a Rio. Na môjho otca, ktorého zmohla radiácia a podrezal maminu v kuchyni. Na to, ako chcel zabiť aj Ria a Táňu.

„Radiácia je hnus," dá mi Hawke za pravdu.

„Hnus, presne tak."

Hawke sa pousmeje. „Nat?"

„No?"

„Zabila si ma, ak by som ťa pobozkal?"

Takmer sa začnem smiať. Zahrá tú istú kartu, ako v ten večer, keď som mu prefarbila vlasy. Áno, povedala som mu vtedy, no v mojich slovách nebola ani štipka úprimnosti. Prečo by som ho zabíjala? Netúžim po inom, než znova spojiť naše pery.

„Áno," odpoviem mu zas a nahnem sa k nemu. „Nemôžeš to byť stále ty, kto podá iniciatívu." V tom momente sa mu prisajem na pery a ruky si omotám okolo jeho krku. On mi tie svoje obtočí okolo pása.

Tá krátka, no predsa nekonečná chvíľa, mi dá viac sily, ako čokoľvek iné, za posledné mesiace. Ani jeden z nás to nechce ukončiť, užívame si ten moment až do chvíle, kým sa nepotrebujeme nadýchnuť.

„Po tomto ťa už vážne nemôžem brať, akoby si bola z porcelánu," zasmeje sa a objíme ma. Teplo jeho tela zohreje celé moje skrehnuté vnútro.

„Presne o to mi šlo," šepnem mu do ucha a chystám sa dodať ešte čosi, keď v tom niekto zalomcuje vchodovými dverami budov Ostreľovačov.  

Ďalšia časť z pohľadu Ross :D