FATE [VMinKook; TR] ✔

120.

„Takže, kto ťa udrel?"

Jimin si nahlas povzdychol a sledoval, ako si Taehyung ľahol vedľa neho. Zdvihol prikrývku a vkĺzol pod ňu.

„Iba nejaký atlét na telocviku."

Taehyung sa prisunul bližšie.

„Môžem vedieť meno?"

„Baby, bola to bitka," povedal Jimin, „pobili sme sa. Nieje to nič vážne."

Taehyung sa zamračil.

„Jimin, boli viacerí, však?"

Jimin iba odvrátil zrak.

„A? Čo ak boli?"

„Chcelby som s tým niečo spraviť."

Jimin sa zasmial a láskyplne sa na Taehyunga pozrel.

„Čo spravíš?"

Taehyung našpúlil ústa.

„Tiež môžem ochrániť svojich priateľov," povedal, „nežartujem."

Jimin zdvihol obočie, akonáhle si všimol, že to Taehyung myslí vážne.

„Viem, že nie, baby, nie si niekto, kto by dokázal niekomu ublížiť."

„Viem," povedalTaehyung, hrajúc sa s prstami na ruke, „nemusím nikomu ublížiť."

Jimin sa naňho iba trochu usmial, keď Taehyung sklopil zrak k svojim prstom. Jimin sa načiahol a odhrnul Taehyungovi vlasy z očí, aby dobre videl.

„Fajn. Volá sa Leo."

„Ako Leonardo de Vinci?"

Jimin sa uškrnul.

„Nie."

Taehyung iba pokrčil ramenami a posadil sa, pokrútiac hlavou, aby si rozstrapatil vlasy a ľahol si. Tvár mal blízko tej Jiminovej a venoval mu sladký úsmev.

Jimin spustil ruku a čakal, kým si s ním Taehyung neprepletie prsty.

„Milujem ťa, Taehyung," zašepkal Jimin.

Taehyung sa trochu začervenal a pritiahol si ich prepletené ruky k perám, pobozkajúc ich.

„Tiež ťa milujem, Jimin."

Potom iba zostali v posteli a pozerali sa na seba, dokonca sa ani nestarali o to, že sa neumyli od svojej predchádzajúcej aktivity.

Našli si čas iba pre seba.