Fenrirove deti II

Prédateur- Louve

Ladný krok šelmy, vypnutý hrudník v znamení pýchy a hrdosti. Biela srsť splývajúca s Aljašským snehom. Chvost zdvihnutý v priateľskom pozdrave akémukoľvek tvorovi, ktorého stretne. Stále je to však predátor a každý, kto ho stretne, to ihneď zbadá. Uši nastražené vpred, pripravené zachytiť každý zvuk, ňufák nasávajúci každý pach v okolí, papuľa plná ostro nabrúsených bielych tesákov, čo prejdú každým povrchom hladko, ako nože a jasne žiarivé oči zaliate purpurom, bystriace všetko naokolo. Laby s mäkkými bruškami potichučky našľapovali na ešte mäkší sneh. 

Krôčik po krôčiku predátor dostupoval na zamatovo biely sniežik. Po chvíli sa však hrdo vztýčená hlava musela skloniť a telo prikrčiť k chladnému, za to pomaly, no isto sa roztápajúcemu snehu. Spod neho už vykúkali bielunké prvosienky a zelenajúca sa voňavá tráva. Všetko to poukazovalo k nadchádzajúcej jari, ktorej stále väčšmi ustupovala zima. 

Biela srsť však stále dokázala splývať so zvyšným snehom. Laby pokladal jednu za druhou najtichšie, ako to len šlo. Strohé kríky mu poskytovali ďalší úkryt. Nič netušiaca korisť sa pásla ďalej. Predátor čakal na signál. Pred ním stálo niekoľko násobne väčšie zviera s hustou srsťou, ostrým parožím a nebezpečnými kopytami- los. Mohlo by sa kľudne rozbehnúť proti predátorovi. Preto mal voči nemu rešpekt. Vždy bolo treba mať rešpekt a úctu. Či už sa jednalo o korisť, predátora alebo soka. Korisť si to síce neuvedomila, no bola obkľúčená zo všetkých strán. 

Bola obkľúčená najmocnejšou svorkou vlkov, aká kedy na Zemi bola. Teraz to však boli obyčajní vlci plniaci si povinnosť. Bola to skôr tradícia, ako predátor zistil, no za to ju bolo treba vykonať. Korisť by sa potom premnožila a rovnováha prírody by bola narušená. Odrazu susedný vlk napravo od neho vyštartoval. Mal krásnu a jasnú srsť farieb lesa v lete. Jeho oči sa len mihali zelenou keď svišťal vzduchom. Bol z nich najstarší a tiež najmúdrejší. Možno nie najmocnejší, no za to si svojou osobnosťou získal autoritu u omnoho silnejších a mladších. Tí k nemu vzhliadali ako k svojmu otcovi a zároveň k nemu prechovávali úctu, rešpekt a mali ho úprimne radi tak, ako on ich. 

Korisť zdvihla okamžite hlavu a strhla sa ľavým bokom okolo predátora. Bola to jeho príležitosť. Dlhými skokmi si to korisť namierila pred nosom predátora. Ten využil príležitosť. Vyskočil zo svojho úkrytu a svižným pohybom mocných svalov sa dostal do vzduchu. Preletel ním priamo ako vystrelený náboj s takou silou, že akonáhle sa dostal ku koristi, silou z výskoku ju dostal na zem. Nezaváhal ani na sekundu a tesákmi ostrými ako britvy sa koristi zahryzol do krku, presne tam, kde jej zlomil väzy svojim stiskom a trasením hlavou. Presne tak, ako to videl robiť iných predtým. 

Ostatní vlci z jeho svorky začali zavýjať a štekať od radosti. Predsalen, to bol jeho prvý úlovok. Spoločne sa pustili do hodovania. Aby bol však splnený starodávny zákon svorky, musel ako prvý kúsok odtrhnúť vodca- Alfa vlk. Ten odtrhol kus mäsa a položil ho pred seba a predátora- bielu vlčicu. Naraz sa pustili do prvého kusu. Spravodlivý vodca. Prešlo vlčici hlavou. Potom sa aj s ostatnými pustili do celého losa. Ich pokojné hodovanie však netrvalo dlho. 

Spoza bielej vlčice sa ozval rev patriaci veľkému zvieraťu, ktoré sa rútilo priamo na vlčicu. Niekto vyštekol na pozor. Vlčica sa otočila a štekla ostatným, aby sa mali na pozore. Všetci odskočili od koristi ďalej, zatiaľčo vlčica bola ochotná brániť ich úlovok na život a na smrť, pred rútiacim sa vyhladovaným grizlym, päťkrát väčším, než ona sama. Nebála sa ho však. Veľmi dobre vedela, že jediný, kto by sa mal báť, bol medveď sám.