Fenrirove deti II

Fumée

Svaly v celom tele ju zaboleli pri tom pohybe, ktorý im rozkázala vydať. Najviac ju však zaboleli ľavé rameno a strana pri krku a lopatke, do ktorých ju medveď udrel. Pravdepodobne ju aj škrabol, no bolesť si nevšímala. Bola to skutočná záťaža námaha, no svaly ju nezradili, nenechali ju v štichu. A tak, ako riadená strela, vyletela zo svojho miesta. Vedľa nej, len o pár metrov ďalej, spravil to isté Lukas.

Bolo to ako synchronizovaný tanec s presne určenými a dohodnutými krokmi. Boli zohratí. Akoby sa narodili jeden pre druhého. Sneh za ich labami len vyletel do vzduchu. Lukas od toľkého návalu emócií zreval na medveďa. Bolo to ako let bez krídel. Leteli vzduchom niekoľko metrov. Nevidela nič iné, len cieľ a víťazstvo pred sebou. Pohľad mala uprený vpred. Boli to stotiny a sekundy, no celý svet okolo sa spomalil. 

Lukasovo bojovné zarevanie nasledované tým medveďovým, ktorý sa vrhol vpred, Zenonove varovné vyšteknutie Livigninho a Lukasovho mena, dokonca Archie uskočil do strany nasledovaný Jacobom a Danielom, pred tým obrovským kolosom z mäsa a kostí. Rozbehol sa oproti dvom vlkom, ktorí mali tentoraz presný plán. Naraz vyrazili, naraz dopadli. Bolo to rýchle a presné. Bleskové. Doskok bol sprevádzaný ich útočným vrčaním, vztýčenými chvostami dodávajúcimi sebavedomie a istotu, vraždiacimi pohľadmi a útočnými pozíciami. 

Livigne neváhala, a ihneď zapojila svoju moc. Sústredila sa. Prehnal sa ňou chlad a odrazu, presne tam, kde chcela sa vzduch zrazil a vytvoril najprv len malý kruh, ktorý sa však okamžite začal zväčšovať a zhmotňovať, až vytvoril kupolu, pod ktorou uväznil medveďa. Ten len v plnej rýchlosti narazil do priehľadnej steny, tvrdej ako diamant. ,,Teraz!" Vykríkla na Lukasa, ktorý sa dal do svojej časti práce. 

Medveď chvíľu otrasený od toľkej nečakanej bolesti a prekvapenia potriasal hlavou a spamätával sa. ,,Lukas!" Vykríkla naňho. ,,Neviem...Nedokážem to...Neviem sa dostať cez tvoj štít!" Vykríkol na ňu. Zdesila sa. ,,Dovoľ mi prejsť cez ten štít!" Premýšľala, ako také niečo spraviť. Hľadela na vlastný štít. Na vlastný výtvor, na niečo, čo spravila ona, čo vychádzalo z nej, na niečo nad čím mala moc ona sama. V štíte sa prelievali energie, vzduch, sem tam sa dokonca mihla purpurová farba. Dlho ho nepoužila, dlho nie na obranu a záchranu. Cvičila, to áno, občas vyšla z domu a len tak sama pre seba si vyčarovala úsmev na tvári. Trénovala tak. Nie často, no snažila sa. Nikto ju to nemohol naučiť. Každý si svoju schopnosť musel objaviť a vycibriť sám. Ostatní jej mohli len poradiť. Tak sa zamerala na štít. Vnímala jeho silu, sálajúcu energiu, až cítila spojenie s ním. Vyžarujúca až priam magnetická sila. Cítila tú neviditeľnú niť medzi ňou a tým ochranným pólom. 

Úponok vychádzajúci priamo z jej vnútra- z jej srdca a duše. Z jej samotnej podstaty. Videla ju, no nebola to obyčajná niť, bola ako sieť rozťahujúca a rozpínajúca sa do diaľky. Biela, jagavá, lesknúca sa- strieborná a pevná, sťa opracovaný, rýdzi diamant. Čím bola od nej ďalej, tým širšia a väčšia bola. Priam ako pavučina s kvapkami rosy ligotajúca sa na lúčoch slnka. 

Bolo to zvláštne. Zvláštny a zároveň nádherný pohľad. Jej oči žiarili ešte väčšmi farbou purpuru ako pri splne, len aby jej ukázali to spojenie. Rovnako ako u nej, aj Lukasovi vychádzala moc práve z hrude. Nemala však tvar ako jej strieborná niť. Vyzeralo to skôr ako jazyky plynu, či hmla- sivá, čierna. Dym. Dym ako pri ohni. Sálala z neho ako lúče zo slnka. Temné lúče temného slnka. Temného princa, hoci princom nebol. No určite tak vyzeral.

Jazyky dymu sa plazili až k jej štítu a oblizovali ho ako plamene drevo v krbe. Ich nadania boli ako dve opozitá. Ako sever a juh. Ako voda a oheň. Ako blýskavý deň a tajuplná noc. Jej schopnosť bola tá ligotajúca, čistá a priezračná, a tá jeho bola tmavá, temná až záľudná tým, čo by s ňou dokázal. Jazyky ďalej ladne oblizovali štít a snažili sa preniknúť dovnútra. Boli také nádherné ako sa plazili a hladili jej štít, aby ho sklonila, len o málinko ustúpila pred nimi. Až teraz si všimla ich tvar na konci. Boli ako pazúry. Obrovské a dlhé spáry, ktoré jej však nechceli ublížiť, aj keby mohli. Chceli len vykonať to, na čo boli stvorené. Chceli vykonať úlohu, ku ktorej boli nasmerované. A jej štít...jej ochranné pole- to, ako sa odrážal od slnka. Zdalo sa, akoby sa jej štít načahoval k pazúrom. Akoby ho on sám chcel prijať. Sám sa nimi chcel nechať obklopiť, dotknúť, pohladiť. Aj jej sila sa chcela dotknúť jeho moci. Tak ako jeho moc jej. 

Vyslala túto myšlienku po úponku až k štítu. Ten sa pri tom zajagal a ligot v mieste, kde ju hladili pazúry sa načiahol práve k jeho pazúrom. Moci sa spojili. Jas, ktorý vznikol spojením tých dvoch síl bol oslnivý. Jasný a priezračný,  ale zároveň mocný a silný. Presne ako ich moci. Ako nočná obloha s hviezdami. Tmavá a temná, ale s nimi žiarivá a nádherná. Oni jej dodávali pravú podstatu, len s nimi mala zmysel. 

Tá krása, ktorú videla sa nedala opísať slovami. Bola len odrazom v jej purpurových očiach- odraz nočnej oblohy posiatej hviezdami zaliatej purpurom. A práve vtedy, keď sa temná moc dotkla tej čírej a čistej, prenikla do jej vnútra, lebo ju tam sama vpustila. Na to, čo sa stalo potom, nikdy nezabudla. 

Z divého, rozzúreného a nahnevaného obrovského medveďa, sa behom chvíľky stal krotký, vystrašený a bojazlivý medveď, ktorý pred vlčou svorkou, čo mu ukázala svoju jednotu, dostal rešpekt a strach tak veľký, že sa rozhodol okamžite odísť. Jej štít zrazu zmizol a medveď odkráčal preč, akoby sa nič z toho, čo pred chvíľkou zažili, nestalo. Aj Lukasove jazyky dymu zmizli a pozrel sa na ňu. Livigne sa opäť vrátil jej pôvodný zrak a dlho sa na seba dívali. Spoločné dobrodružstvo, spoločný zážitok, spoločné spomienky. 

,,Mali ste nám o tom povedať skôr!" Osočil sa na nich Jacob a vytrhol ich z akéhosi tranzu. ,,Poslal som myšlienku všetkým tak skoro, ako to len bolo možné. Ten plán bol veľmi narýchlo vymyslený. Nemali sme čas premýšľať, museli sme rýchlo konať." Vysvetlil pokojne Lukas. ,,Hocikedy sa mohol do nás pustiť." Pridala sa na jeho stranu Livigne. Lukas sa len uškrnul na Jacoba, ktorý na to reagoval len zavrčaním, no inak sa k tomu už nevyjadroval. ,,Takže všetci v poriadku?" Spýtal sa Zenon, na čo všetci prikývli. Na to sa bez ďalších rečí pobrali späť k svojej koristi. Na konci dňa z nej zostali len holé kosti obkúsané vranami a hladnými mrchožrútmi.