Fenrirove deti II

Continuum

Prichádzala jar. Slnko bolo deň za dňom ostrejšie a roztápalo tak sneh, ktorý zakryl všetko, čo zima skryla pod svojou bielou prikrývkou. Dokonca aj tu, v nehostinnej krajine snehu a ľadu, zavítalo teplo a leto. Bol už pokročilý apríl, a hoci teploty stále nedosahovali ani nulu, bolo citeľne teplejšie, než cez studené mesiace predtým.

Veľa vecí sa zmenilo. Prešlo niekoľko mesiacov od poslednej bitky s lovcami. Posunuli sa ďalej vo svojich životoch a nechali minulosť za sebou. Po bitke v lese a vyliečení všetkých fyzických rán, ktoré si odniesol každý jeden z nich, sa znovu stretli s lovcami. Tentokrát však nie, aby sa znovu bili, ale aby sa dohodli. Stále zostali nevraživé pohľady a opovrhovanie z oboch strán. Všetci si však boli vedomí toho, že na oboch stranách zostali veľké obete, a to ďalej pokračovať nesmelo.

Brat Samovho otca mal pohreb medzi prvými. Bol vyznamenaný za odvahu, spolu s ďalšími padlými tej noci. Samov otec jeho smrť však Livigne nevyčítal. Bola z toho prekvapená, no práve on bol jedným z tých, ktorí nemali proti stretnutiu ani dohode námietky. Bol ich veliteľom a išiel im príkladom.

Livignina svorka zase vzdala úctu padlým vlkom, ktorí boli z iných svoriek, ale aj tým, ktorí zomreli niekoľko rokov dozadu a patrili k Zenonovi a Thalii. Hoci ich Livigne a ani ostatní chlapci osobne nepoznali, veľmi dobre vedeli, že strát bolo veľa. Poďakovali aj Fenrirovi za to, že pri nich stál a dával im svoju silu.

Pár dní po bitke našli v lese aj malého Kodyho, vyhladovaného a vyčerpaného, ale živého a zdravého. Získal si priazeň všetkých vo svorke, ale najviac si sadol so Zenonom a Samom. Sam sa s otcom nezmieril a zostali si cudzími. Chvíľu ho to trápilo, no pochopil, že jediný, kto môže byť naňho pyšný, bude vždy on sám. Po tom, ako sa naučil ovládať svojho vlka, odletel do Londýna, a tam aj zostal. Bolo to naňho dosť a potreboval vypnúť pri niečom ako „dovolenke".

Natalie to bolo ľúto a sľúbila, že ho tam príde navštíviť, ak to tam bude také príjemné, ako si sám prial. U nej doma sa nič nezmenilo. Pomáhala mame s jej dvomi bratmi, ktorí rástli a rástli. Zblížila sa s Danielom a Jacobom. Viac však s Jacobom, ktorý jej bol parťákom na doťahovanie a neustále hádky, ktoré však vždy skončili výbuchom smiechu.

U Jacoba s Danielom sa taktiež nič veľké nezmenilo, s Livigne sa ich súrodenecký vzťah utužil ešte viac. Mala k nim tak blízko a toľko spoločného, ako ešte k nikomu a s nikým. Archie s Lukasom si našli nové bývanie v malom domčeku, ktorý bol omnoho krajší, než dom predtým. Archie si našiel prácu v prevádzkovni výletov helikoptérou a Lukas mu pomáhal brigádou v reštaurácii, ako čašník. Popritom musel, samozrejme, stíhať aj školu, čo nebolo vždy najľahšie. Zblížili sa s Livigne a stali sa z nich naozaj veľmi blízky priatelia. Livigne mu dosť často pomáhala. Vo všetkom, v čom sa dalo. Či už to bola škola alebo domácnosť. Často chodila k nemu a Archiemu domov a upratala to tam. Keď nerozumel nejakému učivu, vysvetlila mu to a pomohla pochopiť, o čo sa jednalo. Pomáhala, ako to len šlo. Veď bolo aj prečo. Veľmi si ho obľúbila. Vo svorke si museli pomáhať, boli rodinou a rodina si musela pomáhať. Obzvlášť v tých ťažších časoch.

Po bitke zostala, samozrejme, bývať u Thalie a Zenona, ktorým doma taktiež pomáhala. Za rodičmi a sestrou už nešla a ani sa s nimi už nikdy nestretla. Nechýbali jej. Nemala im, čo povedať. Nemala k nim žiadny emocionálny vzťah.  Žiadne puto. Nič im nedlžila. To dobré nikdy neexistovalo a na to zlé, zabudla. Stratilo sa. Nechcela to, a tak to pustila preč. Vypustila ich zo svojho života tak, ako oni ju a začala žiť nový, bez nich a podľa seba.

Thalia jej povedala o noci, keď viedla jej sestru mimo bitku a dúfala, že si z toho aspoň niečo vzala. Učila sa a vzdelávala v škole, pomáhala členom svorky, dokonca si našla brigádu, ktorá bola skôr vypomáhaním Thalii. Keď prišiel niekto, kto si chcel prenajať chatu, ukázala mu, kde je a postarala sa o všetko v nej. Bola ako Thalia, keď sem prišla s rodičmi. Zenon s Thaliou ju zase učili ďalšie vlčie pravidlá svorky, ktoré však neboli až tak nezvyčajné. Boli celkom logické, premyslené a veľmi inteligentné. Dávali jednoducho zmysel. Vysvetlili jej všetko, čomu nerozumela a dali tak jasnú predstavu o tom, čo môže a čo nie. Kde sú hranice. Naučili ju, čo ešte nevedela a všetko, čo mohli.

Jej schopnosť bola ale na nej. Musela si ju rozvinúť sama. Malo to ísť inštinktívne a mala sama prísť na to, čo dokáže. Vraj sa to najlepšie zisťovalo, keď bol človek sám. V pokoji a tichu. Keď sa zahľadela do seba a našla seba samú, svoje vnútro. Livigne na to však pri svojich povinnostiach a aktivitách, akosi nemala čas. Ledva stíhala všetko ostatné.

Hlavne tradíciu lovu. Bolo to každoročné lovenie zvery. Niekomu by sa to mohlo zdať kruté, no bolo nutné to dodržiavať kvôli tomu, aby sa znížili stavy a zvieratá sa nepremnožili a nenarušila sa tak rovnováha. Nesmeli sa používať schopnosti. Boli vtedy obyčajnými vlkmi a táto tradícia nebola porušená niekoľko desiatok, možno stoviek rokov. Lovili len raz za týždeň, a aj to iba jednu obeť.

Toto bola ich tretia za posledné týždne. Sústredili sa na slabšie a staršie jedince mimo stád. Vyhýbali sa matkám s mladými a silným jedincom, ktorí by im mohli spôsobiť zranenie. Prvého ulovil Zenon, týždeň na to sa to podarilo Lukasovi v spolupráci s Archiem. Tentoraz, sa to podarilo jej. Znamenalo to oslavu, pretože to bol jej prvý úlovok v živote. Všetko prebiehalo v poriadku, tak ako malo, kým sa nezjavil tento obrovský grizly.

Livigne sa bála usmrtiť losa, no nezaváhala. Nesmela zaváhať. Muselo to byť rýchle a ľahké, tak, aby zviera netrpelo. Ako čistý rez nožom. Presne tak sa jej to aj podarilo. Zenon splnil zákon vodcu, ale zároveň ako správny sudca, dal spoločne z tohto kusu mäsa aj Livigne. Potom sa mali aspoň trochu nažrať a následne nechať zvyšky mrchožravcom. Odrazu sa však z ničoho nič zjavil tento obrovský medveď.