Fenrirove deti II

Nom

Deň na to prechádzala Livigne školskými uličkami z triedy do triedy na vyučovacie hodiny po boku s Natalie, Lukasom, Jacobom a Danielom. ,,A potom bum! Medveď sa otočil a odišiel." Dokončila zážitok z posledného lovu Livigne. ,,Stavila by som sa, že keby mohol, mal by stiahnutý chvost medzi nohami." Dodala k tomu a zasmiala sa s ostatnými.

,,Musím uznať, že máš naozaj talent, bráško." Uznanlivo ho pochválil Jacob. Livigne bola z toho celkom prekvapená, pretože Jacob s Danielom nemali vždy úplne otvorený vzťah k Lukasovi. Hlavne odkedy mali Daniel s Lukasom prisľúbenú otvorenú bitku ešte z doby, kedy bola ona sama niekým iným. A tiež od doby, kedy sa im ich milovaná sestrička skôr túlala kade tade s popolovým vlkom, než s nimi.

Pozorne ho sledovali pri každom stretnutí, keď boli spolu. Ako dva radary, čo snímali každý, čo i len menší pohyb. Nemala im to ale za zlé, vedela, že to robia z lásky k nej. Mali ju veľmi radi a robili to pre jej bezpečnosť. Hoci to niekedy možno aj preháňali. Za poslednú dobu si však začali hľadať k Lukasovi aspoň nejakú tú cestu a upevňovať svoj vzťah. Lukas sa len usmial. Takúto partiu vytvorili od onej noci. V škole spolu trávili toľko času, koľko sa len dalo. V podstate to bolo skoro stále, len hodiny mali rozdielne.

Jacob s Danielom boli predsa len o rok vyššie a chodili do rovnakej triedy. Natalie, Livigne a Lukas boli zase tiež spolužiaci, a tak nebol nikto sám. Za to vytvorili skvelú partiu. Ak nie najsilnejšiu na škole. Viacerí im závideli. Hlavne Livigne a Natalie. Nie hocikto sa bavil s najslávnejšími dvojičkami na škole a najkrajším sex-symbolom školy. Ony sa tomu ale len smiali. Zo šedých myšiek boli odrazu hviezdy školy, o ktorých vedel a hovoril a poznal každý. Nijako im však tá sláva  nestúpala do hlavy. Nič nenaznačovalo ani, že by stúpla chlapcom. Žili si pre seba, nie pre to, čo si o nich hovorili alebo mysleli ostatní. Skvelo však zapadali. Boli len ďalšími obyčajnými "tínedžermi" na škole. Teda...viac-menej obyčajnými.

Nikto poriadne nevedel, čo sa stalo s dievčaťom s novým menom, ktoré už na škole nemalo svoju sestru, a ktorého rodičia odišli z mesta. Povrávalo sa o nej všeličo. Všetkým to prišlo zvláštne a podozrivé. Nikto však nemal odvahu spýtať sa jej to do očí. Šplechnúť jej pravdu do očí nemohol nikto. Nikto na to nemal dosť odvahy. Nikto. Nie, kým bola v okolí svojich priateľov. Nikto sa neodvažoval na ňu čo i len škaredo pozrieť v ich prítomnosti.

Pomimo chvíľ, kým bola s nimi, však zachytila tie pohľady. Nič si z toho však nerobila.  Nemala žiadny argument, ktorým by to vysvetlila alebo objasnila všetkým. Bolo to stále lepšie, ako by ju mali považovať za týranú chudinku prachatých rodičov, či poznali pravdu. Nebolo ako povedať im nejakú lož. Tu sa takmer všetci vzájomne poznali. Učitelia mali len skreslenú informáciu o adopcii a zmene mena. Rossovci boli v meste váženými občanmi s dlhoročnou históriou, preto nikto nespochybňoval ich rozhodnutie alebo teóriu. Akonáhle však dosiahne plnoletosť, nebudú sa musieť o ňu starať a ona bude konečne zodpovedná sama za seba. Slobodná. Nevedela, či sa toho dňa desí alebo sa naňho teší.

Konečne bude mať to, po čom celý život túžila, no to mala už teraz. Nezostávalo jej nič iné, ako užívať si to, kým sa dá a popritom premýšľať, čo s budúcnosťou. Zo zamyslenia ju prebrala otázka, ktorú pravdepodobne prepočula, pretože ju pýtajúci oslovil menom, hlasnejšie. ,,Livigne?!" Počula svoje nové meno. Vlastné meno. Jej vlastné, ktoré si dala ona sama. Takú možnosť nemal nikto okolo. Teda, skôr ona nemala možnosť dostať svoje meno od rodičov. Tak si vymyslela vlastné. Bolo však celkom ťažké si zvyknúť na nové, takže sa často prihodili situácie ako bola napríklad táto, kedy nereagovala na svoje meno hneď.

,,Liivignee!" Pretiahla znovu Natalie. ,,Dobreee! Ja počujeeem! Nie som hluchááá!" Pretiahla aj Livigne. ,,Tak asi ááánooo, keď ťa tu volám pól hodinu a ty nič." Odvetila Natalie. ,,Len som sa zamyslela." Prevrátila očami. ,,No, tak čo si chcela?" Spýtala sa tento raz ona. Teraz prevrátila očami Natalie a vrátila jej to tak. ,,Či máme biológiu." Povedala nakoniec. ,,Asi hej. Čo ja viem." Odpovedala jej Luna na pôvodnú otázku. Natalie znovu prevrátila očami a obrátila sa s otázkou v očiach na Lukasa.

,,Že je takáto v poslednom čase?" Lukas sa na Natalie pozrel. ,,Aká?" Spýtal sa nechápavo. ,,Ježiši. Chlapi...jasné, že nevieš. Dívaš sa jej aj na niečo iné ako len na zadok a do výstrihu? Bože, všetci ste rovnakí. Nechutné, naozaj nechutné." Pohoršovala sa nad ním Natalie. Livigne spýtavo a prekvapene zdvihla obočie na Lukasa. Ten sa okamžite odvrátil na druhú stranu. ,,Prosím??" Spýtala sa tentoraz Livigne. „J-Ja...ja..." Habkal Lukas, akoby sa snažil prísť na akúsi vhodnú výhovorku alebo vhodné vysvetlenie tejto situácie, no neprišiel.

,,Tá biológia je tuším týmto smerom." Odpovedal prosto na Natalieinu pôvodnú otázku a odkráčal tým smerom. Livigne zostala s vyplešteným očami hľadieť za ním. ,,No, aspoň niekto ma počúva, hoci nie som nadšená, že je to akurát on." Povedala Natalie a vykročila za ním. Livigne sa len s neveriacim a prekvapeným výrazom vybrala za nimi. ,,Toto mi ešte vysvetlíš, Reed!" Zakričala naňho cez polku chodby. Len jemne naklonil a pootočil hlavou.

,,Nemám čo, Northonová!" Takmer videla ten úškľabok, ktorý nahodil hneď, ako sa otočil. Poznala ho už nejakú tú dobu. To opovrhnutie a prekvapenie sa jej muselo odrážať v tvári tak jasne, ako mesiac na hviezdnej oblohe. Nikdy predtým s chlapcami poriadne nič čo dočinenia nemala.

Bolo to nové. To všetko. Všetko okolo nich. A toto obzvlášť. Nikdy by jej to nenapadlo. A už vôbec nie pri Lukasovi. Preto bola taká ohromená? Prekvapená? Ponížená? Mala z toho zmiešané pocity. Nevedela, čo si má o tom myslieť. Čo to má znamenať. Ako sa mala cítiť? Na jednej strane jej to možno trochu lichotilo, no na druhej sa na Lukasa hnevala. Nemal právo také niečo robiť. S Lukasom boli len priatelia. Podpichovali sa takto často. Nenapadlo by jej, že to občas môže myslieť aj vážne. Teraz to však videla aj Natalie. Bolo to však prvýkrát, a tak sa to rozhodla prehliadnuť. Bez náležitej odplaty to však len tak určite nenechá.