Fenrirove deti II

Visée

Livigne sa ho okamžite pustila a snažila sa vyhnúť jeho padajúcej váhe. Dopadla na chrbát, a ihneď sa prevrátila a snažila sa dostať preč. Podarilo sa jej to a medveď dopadol na chrbát tiež. Rýchlo sa ale pozbieral a opäť si ju našiel svojimi temnými a zároveň ubolenými očami. Nech sa dialo čokoľvek, chcel jej ublížiť. A pokojne by potom ublížil aj jej rodine. Musela ich ochrániť. Bude brániť svoju rodinu do posledného dychu.

Rozbehli sa- tentoraz obaja. Nikto nebude ubližovať jej, ani jej rodine. Bude za nich bojovať. Boli od seba ďalej, a tak bežali jeden oproti druhému, ako keď sa dva jelene idú zraniť svojim parožím. Ani jeden z nich však nebol jeleňom a miesto parožia mali tesáky a pazúry. Medveď na ňu zareval. Ona ukázala svoje tesáky a bojovne zrevala naňho. Potom s vrčaním skočila. Priamo proti nemu. Postavil sa na zadné, a tak mu vedela mieriť priamo na hrdlo. Lenže to aj on na ten jej svojimi labami. Cvakla zubami naprázdno, z hrdla sa jej miesto toho vydralo bolestné zakňučanie, tesne predtým, než sa jej tesáky dotkli jeho krku. Zachytil ju pravou labou. Zahnal sa ňou po nej skôr, ako k nemu doskočila. Silno sa zahnal a všetká tá sila išla do laby, ktorou ju odhodil až niekoľko metrov vzduchom ďalej. Zaskučala a dopadla na zem. Náraz ju odhodil tak, že sa šmykla a kotúľala po snehu ako bezvládny valček.

Bola otrasená. Počula šteky a výkriky. Volali na ňu. Kričali. Ona však bola otupená, doudieraná a ledva sa vedela hýbať. Medveď k nej už mieril svojimi rýchlymi krokmi. Pre ňu to však bola celá večnosť. Točila sa jej hlava a nedokázala sa sústrediť alebo zamerať na jeden bod. Počula, ako po nej hlasno medveď zreval. V tom sa ozvalo hlasné zavrčanie spoza nej. Počula výkriky členov svojej rodiny ako volajú nielen na ňu, ale aj jeden na druhého, keď im dával Zenon rozkazy. Medveď už bežal proti nej, keď sa na jej obranu postavila jej svorka. Videla len ako v jednej sekunde beží a v druhej ho zastavila svorka vlkov.

Videla vlka zamatovo čierneho ako nočná obloha, a hneď vedľa neho vlka bieleho ako najčistejší sneh. Chvosty mali obaja zdvihnuté, hlavy sklonené, aby bolo lepšie vidieť vytasené tesáky, uši sklopené k telu, aby pôsobili ešte hrozivejšie a nebezpečnejšie. Ich pohľady a bojové postoje boli vražedné. Ich zúrivé vrčanie a štekanie dávalo protivníkovi jasne na známosť, že ak sa pokúsi ešte priblížiť, nebudú váhať a pustia sa do divokého boja.

Medveď len stál a zúrivo reval na nich. Odrazu Livigne pocítila štuchnutie do chrbta. Pozrela sa hore do vystrašených zlatistých očí jej starostlivej novej matky. Túto úlohu zvládala bravúrne. ,,Si v poriadku?" Pýtala sa jej bojazlivo. ,,Všetko je v poriadku." Ubezpečovala ju. S vypätím síl, zaťatými zubami a miernymi ťažkosťami, no sama a bez pomoci, sa hrdo zdvihla späť na svoje roztrasené a slabé nohy. Vzhliadla medveďovi do očí. Mal chuť ju roztrhať. Chcel to spraviť, nebolo v tom pochýb.

,,Livigne," Oslovil ju hlboký, ale starostlivý hlas. Otočila sa a uprela pohľad do zelených očí. Skúmali, či je v poriadku. ,,Neboj sa." Upokojovala aj jeho. Jej zrak upútal pohyb šedo-bielej myšacej až modrej srsti vlka, ktorý si to ráznymi krokmi namieril k nepriateľovi hneď potom, ako zistil, že je v poriadku. Bol väčší ako dvaja bratia stojaci proti medveďovi. Bol o niečo silnejší a rýchlejší, než oni. Predsalen to bol už dospelý, plne vyvinutý vlk, ktorý vedel svoje telo a schopnosti ovládať dokonale. Boli oproti nemu len malými odvážnymi vĺčatami.

Sebaisto a neochvejne, s kľudom a pokojom skúseného zabijaka, prišiel až k zúrivému nepriateľovi. Mladí vlci, ešte plne neboli dospelí ani mysľou, no on áno. Preto začal mať medveď pred ním väčší rešpekt. Bol ako rodená zbraň so silou medveďa a mrštnosťou pumy. Neštekal naňho, nereval naňho, dokonca ani nevrčal na medveďa, ktorý stál pre ním. Ten vlk bol skúseným bojovníkom, ktorého hocičo nemohlo prekvapiť alebo rozčúliť. A medveď to vycítil. Múdro na medveďa neútočil, ani mu neukazoval strach. Len stál a čakal, čo spraví. Takisto medveď netušil, čo má od neho čakať. Nikto sa neopovážil ani len pohnúť.

,,Si v poriadku?" Pýtal sa ďalší ustarostený hlas v jej hlave. ,,Zase si v mojej hlave?" Počula ako sa hlas potmehúdsky zasmial. ,,'Zase', nie je to správne slovo, keďže som v nej stále." Odvetil. ,,Čo prosím??" Spýtala sa prekvapene. Znovu počula ten istý smiech. ,,To snáď nemyslíš vážne. Tuším ti s tou biológiou už najbližšie nepomôžem."  Vyhrážala sa mu. ,,Páči sa mi, že dokážeš vtipkovať aj v takýchto vypätých situáciách. Nabudúce si môžeme niečo z biológie aj názorne ukázať." Pozrela naňho kútikom oka a videla, ako na ňu žmurkol. ,,Prasa." Zanadávala mu. Zase ten smiech.,,Tú schopnosť ti bol čert dlžen."

,,To iste, ale bez nej by som nevidel tie pekné veci, čo sa tebe preháňajú v hlave." Takmer si vedela živo predstaviť jeho víťazný úsmev. ,,Dobre, to si nechaj na doma." Nebola vhodná doba na podobné "doťahovačky".

,,S radosťou." V duchu si odfrkla. ,,Radšej ju použi na niečo užitočné." Navrhla. ,,Napríklad na ukazovanie ti nejakých posteľných výjavov? Veľmi rád." Nepoučiteľný. ,,Idiot." Mala chuť si čapnúť po čele. ,,Sústreď sa." Prikázala mu. ,,To vravíš mne alebo sebe?" spýtal sa a mala chuť čapnúť po čele už aj jemu. ,,Len do toho, aj ja to mám rád na tvrdo-"

,,Lukas!" Okríkla ho. ,,Dobre, dobre už som skončil, hoci vidím, že tebe by sa to možno páčilo...no máš pravdu, nechám si to na doma." V duchu pokrútila nad ním hlavou. Aj toto patrilo k ich novému priateľstvu, v ktorom sa veľmi radi doťahovali, hoci aj týmto spôsobom. Bola to taká Lukasova odvrátená stránka, ktorú mu ale ešte vedela tolerovať.

,,Tak, čo by som mal spraviť s pánom medveďom?" Zamyslela sa. ,,Čo si zatiaľ zistil?" Spýtala sa ho. ,,Je rozčúlený. Niečo mu spôsobuje bolesť." ,,Niečo?" Zopakovala po ňom. ,,Nie, skôr by som povedal niekto. Nemá žiadne viditeľné zranenia. Tá bolesť pochádza z jeho vnútra. Zacítil som ju niekde v oblasti pľúc a nižšie." Vravel. ,,A tá je spôsobovaná niečím vonkajším. Je to zároveň ako pach. Tá bolesť ho smeruje k tebe. Akoby si ty bola pôvodcom jeho bolesti. V mysli mal vsadený obraz- teba." Vravel a vysvetľoval jej v rýchlosti. ,,Myslíš, že je tu v blízkosti niekto so schopnosťami??" Neverila tomu, čo sama vravela, bola to hlúposť. ,,Dá sa povedať. Nepochybuj o mojej schopnosti." Odvetil jej. ,,Ako to tak isto môžeš vedieť?" Spýtala sa ho. ,,To ti nevysvetlím len tak, keďže ju nemáš." Odpovedal.

,,Dobre, nemáme čas hľadať toho, kto to spravil..." Vravela a očami behala po okolí. Nikde však nič nevidela. ,,Vedel by si sa mu dostať do mysle a vyhnať tú bolesť?" Spýtala sa ho. ,,Nejako určite, ale potrebujem byť pri ňom bližšie, toto je moc ďaleko a tiež to nespravím za sekundu, potrebujem čas." Vysvetľoval jej. ,,Zadržím ho v štíte. Ty cez neho svojou mysľou prejdeš, ale on nie." Vymýšľala v rýchlosti plán. Musela použiť schopnosti, v tomto prípade to aj tak inak nešlo. Zenon s Thaliou by určite súhlasili a už to bolo aj tak jedno, keďže svoju schopnosť použil už aj Lukas a sama to proti medveďovi nezvládla.

,,Dohodnuté, dám vedieť ostatným. Na tri." Zacítila ten záchvev vo svojom vnútri. Záchvev vzrušenia prinášajúci adrenalín v krvi. Rozprúdil sa jej ako voda vpustená do kaňonu po celom tele. Cítila ho až v špiku svojich kostí, v každom kúte svojho tela a svojej mysle. Adrenalín jej dodával nielen odhodlanosť, ale aj odvahu a statočnosť. Bola pripravená, bola nabudená. Mala rovnakú odhodlanosť, akú cítila aj z Lukasa, keď potiahla ňufákom, aby nasala okolité pachy. Pripravení spoločne ochrániť svoju rodinu. ,,Tri, dva..."  Počítala. ,,Jeden!" Vykríkla a s Lukasom v tej istej chvíli, ako dve presne načasované strely vyleteli zo svojich miest.