Fenrirove deti II

Ours

Livigne bola odhodlaná ochrániť všetkých tak, aby sa nikomu nič nestalo. Nemohli riskovať, že sa niekto vážne zraní. Ona to nechcela riskovať.  Ostatní uskočili bokom za ňu. Skôr od prekvapenia, než strachu.

Medveď bol zúrivý. Reval, vrčal, ukazoval papuľu plnú slín a tesákov. Mal obrovské a mohutné laby s pevnými drápmi, dlhými niekoľko centimetrov. Hustú hnedú srsť, čo chránila pred zimou, pod ktorou mal zase tvrdú, len ťažko preniknuteľnú kožu. Bola jar, to áno, no na medveďov v tejto oblasti bolo ešte priskoro. Tento bol vyhladovaný až tak, že bol ochotný kvôli kusu mäsa zabíjať hocičo.

Sledovala každý jeho pohyb. Pozerala sa mu do očí. Do očí plných bolesti. Trpel. To zviera pred ňou malo bolesti, kvôli ktorým bolo rozčúlené a chcelo ich roztrhať. Nie, nie ich, ale ju. Bolo upriamené priamo na ňu, akoby ona bola tou, čo mu tú bolesť spôsobila. Keby nie, už dávno by sa rozbehol po niekom inom. Hoci ich Livigne bránila, medveď by ju dávno prešiel a zaútočil aj na iných, no nespravil tak. Jeho cieľom bola jednoznačne ona. Hľadela mu stále do jeho ubolených, tmavých očí tými svojimi. V bojovej pozícii, pripravená brániť seba aj ostatných.

Chvost vztýčený, srsť zježená, uši zahnuté dozadu, koža nad ňufákom zvraštená, aby bolo čo najlepšie vidieť jej biele tesáky, naostrené ako britvy nožov. Bola menšia, no rýchlejšia a obratnejšia. A naviac, vedela racionálne uvažovať. Nebola pod nátlakom emócii, či niečoho iného. Mala v hlave čisto a jasno. Jediné, čo bolo jej úlohou, bolo ochrániť svoju rodinu, za ktorú mala povinnosť a zodpovednosť.

Medveď hrabal v snehu a rozhadzoval ho do bokov. Staval sa na zadné, aby bolo vidieť jeho veľkosť a silu. Livigne len zostala sledovať jeho konanie s nastraženými zmyslami a varovným vrčaním. Útok prišiel bleskovo a čakane zároveň. Bol rýchly, rýchlejší než si myslela, no vedela sa mu vyhnúť.

Uskočila do strany, a tak na ňu nestihol skočiť. Zúrivo sa stočil za ňou a znovu sa na ňu rozbehol. Bola pripravená. Nemohla s ním bojovať silou, ale svojou inteligenciou, rýchlosťou, svižnosťou a šikovnosťou. Schopnosti nechala v úzadí. Nesmela ich použiť. Ona nechcela byť tou, čo poruší dlhovekú tradíciu. Rovnako ako sa nikto z ostatných nesmel pustiť do boja s medveďom.

Svorka sa okrem alfa vlka a jeho nižšie postavených v hierarchii, členila aj na ďalších. To boli pátrači, ktorí mali dobré nosy na zachytenie pachu. Potom stopárov, ktorí vedeli vysledovať korisť. Ochrancov, ktorí bránili svorku. Hvezdárov, ktorí vedeli povedať, čo sa v blízkej budúcnosti stane. Bojovníkov, čo sa ako prví púšťali do bitky. Liečiteľov, ktorí zahojili takmer každú ranu. A to bolo len pár z niekoľkých. Livigne bola práve ochrankyňou. Mala brániť svorku aj za cenu vlastného života. Bolo to dané na základe jej povahových vlastností. Dostala túto úlohu od Zenona len nedávno, no veľmi rýchlo sa s ňou stotožnila. Zenon vedel prečo.

Rovnako ako tradíciu, že nesmie použiť schopnosť, bolo aj tradíciou a pravidlom, že sa nesmie žiaden vlk pripojiť na pomoc tomu, kto ulovil prvý úlovok alebo ich bránil. Bol to jeden zo zákonov. Livigne to vedela. Zenon to vedel. Všetci to vedeli.

Medveď sa rozbehol znovu oproti nej. Tentokrát sa nemohla uhnúť, bol by na to pripravený. Vypočítala si to. V hlave spravila bleskový plán. ,,Livigne! Kašli na tradíciu, použi schopnosti!" Zaštekal na ňu Thaliin hlas odkiaľsi z diaľky. Lenže ona nebude tá, kto poruší tradíciu, nech sa deje čokoľvek. Ukáže im, že ich vie ubrániť a bojovať proti nepriateľovi aj bez schopností.

Tri, dva, jeden...počítala si v hlave. Medveď bol skok pred ňou, keď sa vyšvihla do vzduchu a preletela nad ním. Nestihol si to ani len uvedomiť, keď v jednej stotine pred ním stála, a v tej druhej tam už nebola. Nezaváhala. Akonáhle dopadla na zem, otočila sa a znovu vyskočila- medveďovi priamo na chrbát, kde sa mu zahryzla rovno do krku s hrubou srsťou a kožou. Bolo priam nemožné ju prehryznúť, aj s tak silným stiskom a zubami, aké mala ona. Bol ako opancierovaný tank. Sama proti nemu nemala šancu. Bola si toho dobre vedomá, ale predsa sa nevzdávala. Zvládne to.

Držala sa pevne, iba tesákmi zakvačenými doňho. Pazúrmi sa snažila udržať tiež, no bolo to k ničomu, lebo ich nemala také ostré a dlhé, ako mačka, ktorá by sa mohla nimi zachytiť a držať. Namiesto toho sa jej šmýkalo. Medveď sa trhal, stáčal, skákal a vyskakoval, ako keď sa divoký býk snaží zhodiť jazdca. Ona ale nepustila. Držala sa z celej sily. Najviac ako vedela. Medveď ručal a reval ako bláznivý. Nevedel, čo už má robiť. Zrazu sa postavil na zadné a začal padať dozadu na chrbát...