Puto: Návrat domov

5. kapitola

„Som v pohode Tom. Nechcela som ťa vystrašiť.." zasmiala som sa, zatiaľ čo som vystrčila hlavu z pootvorených dverí. „Len môj tupý brat mi povedal niečo, čo ma trochu prekvapilo. To je všetko." Pozrela som mu do očí a dúfala, že uverí tomu, čo som mu práve povedala. Nie žeby som mu klamala, ale ani som mu nepovedala celú pravdu.

Navyše ani neviem, ako by som mu ju mala povedať. O Alexovi som mu zatiaľ nestihla povedať ani pol slova a bude trvať veľmi dlho, kým sa odhodlám ho vôbec spomenúť. Nie to ešte povedať mu o tom, že moja niekdajšia tajná netajná láska zo strednej školy už má aj dieťa a práve som sa dozvedela, že sa vrátil späť do Popradu.

„No.. tak teda dobre." Z tohto jeho tónu mi je jasné, že mi neuveril, ale zároveň nechce vyzvedať. Milé do neho. „Tak dávaj pozor.. oh, a pozdrav brata." Už som mu len kývla hlavou a zatvorila za sebou dvere. Oprela som sa o ne a nahlas si vzdychla.

„Predpokladám, že si počul, ako ťa dal Tom pozdraviť.." celý čas som mala zapnutý hovor s Markusom, takže som si tým bola istá.

„Hej, počul som. Je vtipné, že sme sa nikdy nevideli a aj tak sa dávame pozdravovať." Aj mne to príde vtipné. Navyše, práve mi nahral na smeč.

„Dávaj pozor, aby ste sa neprepozdravovali až do vzťahu.."

„Sliepka.." sliepka, pretože krava ma môže volať len jedna jediná osoba. Týmto mi zase pripomenul, že by som mala zavolať aj jej, pretože už mi začína chýbať moja milovaná najlepšia kamarátka. „Mimochodom, nesnaž sa vyhnúť odpovedi na moju novinku o Alexovi."

„A čo ti mám na to akože povedať? Super, teším sa? Dobre vieš, ako som brala to, že po tom nešťastnom večeri uňho doma so mnou prerušil všetok možný kontakt."

„Viem, sestrička. A ty zase dobre vieš, že som ho za to niekoľkokrát poriadne zdrbal. Ale vy dvaja ste boli rovnako tvrdohlaví, čiže som ho nijako nedokázal obmäkčiť. Navyše mám pocit, že je tu ešte niekto, s kým by si sa o ňom mohla porozprávať a spomenúť ten deň. Popremýšľaj, kto každý tam vtedy bol." Nebudem sa tváriť, že mi nenasadil obrovského chrobáka do hlavy. Okrem bratových a Alexových spoluhráčov tam boli ich vtedajšie frajerky, s ktorými už dávno nie som v kontakte. A ešte, jasné! Nechápem, ako som na ňu mohla zabudnúť! Bola tam Paulína, moja najlepšia kamarátka. Vyzerá to tak, že spolu budeme volať oveľa skôr, než som mala v pláne.

„Dobre bráško, dík za pomoc. Ak budem musieť, zavolám Paulíne. Teraz už ale chcem ísť spať, lebo som choručká." Na dôkaz som hlasno zakašľala. Už sme sa s Markusom len rozlúčili. Pred spánkom som však musela ešte upratať ten neporiadok, čo som vystrojila v kuchyni.

Celý čas som si vravela tú známu frázu „črepiny prinášajú šťastie." Snáď to tak bude aj u mňa, pretože v poslednej dobe mi je dopriate len nešťastie. Po pozametaní som si spravila ešte večernú hygienu, dala si tabletku na vypotenie a zaliezla do postele. Ako som tak ležala, uvedomila som si, že som až priveľmi zvyknutá zaspávať so psami. Neostávalo mi teda nič iné, len napísať Tomovi, či ešte spí. Keďže mi odpoveď prišla v priebehu pár sekúnd, nespal. Chvíľu na to som už začula odomykanie mojich vchodových dverí, tak som aspoň vykukla z izby.

Tom má kľúče od môjho bytu, keďže mi venčí psy, keď som v práci, nestíham, alebo ho o to proste poprosím. Dala som mu ich pár dní po našom zoznámení s menšími obavami. Teraz som však za toto rozhodnutie veľmi rada a ak by som sa mala vrátiť v čase, spravila by som to znova.

„Tu máš Clouda. Jessie spokojne pochrapkáva pri Adamkovi." Clouda doniesol na rukách, čo sa mi veľmi nepáčilo. Zrejme to pochopil z môjho ustráchaného pohľadu, pretože mi to hneď začal vysvetľovať. „Spal a nechcel som ho budiť. Vieš, aký je spomalený po prebudení, tak som to vyriešil takto." Mykol plecami a poškrabal sa na zátylku. Presne ako Alex, keď si bol niečím neistý alebo v rozpakoch. Dokelu! Musím o ňom prestať premýšľať!