Puto: Návrat domov

11. kapitola

Ten mesiac ubehol strašne rýchlo. Za celú tú dobu som Alexa stretávala úplne minimálne. Adjatay nosili do škôlky jeho rodičia, s ktorými som sa vždy porozprávala o novinkách v našich životoch. Našťastie, ani jeden z nich nikdy nevytiahol ich syna na pretras.

S Tomom sme mali jeden z najkrajších mesiacov, ako to už býva vo vzťahoch zvykom. Prvé týždne sú vždy najkrajšie. O to viac, keď nám posledné dva týždne spríjemňoval Adam. S tým som stihla podniknúť aj to prekvapenie, čo som mu ešte kedysi dávno sľúbila.

Keď som videla, ako veľmi si obľúbil Jessie a Clouda napadlo mi, že by bolo celkom fajn zobrať ho do mestského útulku. A vyšlo to presne podľa mojich predstáv. Najprv si nevedel vybrať, ktorého psíka vyvenčiť skôr, potom sa s nimi nevedel prestať hrať a nakoniec som ho musela podplatiť čokoládovým pudingom na večeru, aby som ho vôbec dostala domov.

Zamiloval si tam totiž jedno šteniatko a nevedel pochopiť, že si ho nemôže len tak zobrať. Sľúbila som mu, že sa za to šteniatko u Toma prihovorím, ale vtedy som tomu veľkú nádej nedávala. Predsa len, poslednou dobou mi venčil psy takmer každý deň, neviem či by chcel venčiť ďalšieho.

Keď som mu o tom šteniatku večer hovorila, nemala som poňatia, že sa tej myšlienky tak rýchlo chytí. Teraz už len čakáme, kedy nám príde vyjadrenie z útulku, aby sme po psíka šli. Adamko, samozrejme, o ničom nevie. Bude to jeho narodeninový darček.

Teraz však balím kufre, pretože odchádzame na svadbu. Museli sme riešiť maličký detail v podobe blonďavého chlapčeka, ktorý na tieto dni vyšiel práve do Tomovej starostlivosti. Paulínu som nemusela dlho presviedčať. Koľké šťastie, že ju teraz ovládajú hormóny a pri zmienke dieťaťa sa roztápa!

„Adamko, podaj mi ešte tamto pyžamko, prosím ťa," rukou mu naznačím, kde pyžamo je, ale on aj tak pozrie iným smerom. Mám chuť sa plesnúť po čele. Toto má po jeho otcovi. Neviem, či je to z čistej ignorácie, nepozornosti alebo čoho, ale neuveriteľne ma to vytáča. Musela som sa nadýchnuť a nahlas vydýchnuť, aby som aspoň trochu upokojila svoju výbušnú náladu. Neostávalo mi nič iné, než zobrať to pyžamo vlastnoručne.

„Adam, poďme do auta! Noemi, psy už sú v aute, už len kufor," prišiel ku mne Tom, ktorý ma zozadu objal a vtisol mi bozk na spánok. Presne toto som potrebovala.

Tom zobral kufor, ktorý som takmer nezazipsovala, ja som pomohla Adamkovi obuť sa, potom som obula aj seba a mohli sme sa vybrať na niekoľkohodinovú cestu autom. Ak by to nebolo kvôli svadbe, asi by som sa tak netešila. Každopádne, aspoň konečne uvidím Paulínu a jej rodinu.

****

„Konečne ste tu!!" Len čo sme zastavili auto, už sa mi otvárali dvere na strane spolujazdca. Nebol to nik iný ako Paulína. Z auta som vystúpila najrýchlejšie ako som mohla a hneď som si vtiahla túto moju obľúbenú osobu do náručia.

„Tak strašne som sa tešila, že prídeš.." pozrela na Toma, ktorý akurát vystúpil z auta a zoznamoval s jej nastávajúcim, „teda prídete, prepáč." Hodila na mňa psi oči a tvár si podložila oboma rukami, takže vyzerala ako Adamko, keď sa ma snaží uprosiť o ďalší kúsok čokolády pred spaním. Len som nad ňou pokrútila hlavou. Ozaj, Adamko! Pozrela som cez zadné okno a videla, ako si spokojne odfukuje. Nuž, aspoň sa môžeme my dospelí bez vyrušovania porozprávať, kým sa nezobudí.

„Ty budeš zrejme Tom," počula som Paulínu, ktorá sa vrhla na Toma ako kométa. V tom zmysle, že chudák ostal v šoku z toho, čo všetko mu stihla za tak krátku dobu povedať. Stavím sa, že to bolo niečo v zmysle „ak jej ublížiš, tak ublížim ja tebe", poprípade „mám kontakty tam, kde by si nechcel, aby som ich mala, takže na ňu dávaj pozor" a podobne. V týchto zastrašovacích situáciách je úplný profesionál.