Puto: Návrat domov

15. kapitola

V útulku sme strávili viac času než sme pôvodne plánovali. Adj sa rozhodla pozdraviť každého psa, ktorého mohla. Už to vidím, ako mi Alex nadáva, pretože keď videla, že si Jumba berieme domov, úplne sa jej rozžiarili očká a tiež si chcela nejakého psa vybrať. Alex už ma asi nikdy nepožiada o jej opateru, hups.

Domov sme tým pádom prišli v čase večere. Tom šiel k sebe domov, aby sa Jumbo zabýval a my s Adjatay sme šli vyvenčiť oba moje psy. Keďže Cloud je pomalý a už so sebou netrhá tak ako Jessie, mohla som ho dať Adj. Ja som si vzala Jessie a spravili sme si prechádzku po sídlisku. Samozrejme nesmeli chýbať otázky akéhokoľvek druhu na všeličo možné. Oproti tejto malej ukecanej hviezde je Adamko tiché dieťa. A to som si myslela, že som na ňu zo škôlky zvyknutá. Zdá sa, že nie.

Po prechádzke som spravila rýchlu večeru, len rožok s maslom a šunkou, a k nemu kakao. Adjatay som usadila ku rozprávkam s tým, že ak sa Alex do ôsmej neozve, malá tu prespí. Navliekla som na ňu moje tričko, ktoré mala ako nočnú košeľu. V kúpeľni mám vždy jednu náhradnú zubnú kefku, takže si mohla umyť aj zúbky. Detskú pastu si bola vypýtať od Toma, kde bola dlhšie než som predpokladala, že bude. Jasné, že sa musela hrať s Jumbom, ktorý si detskú pozornosť užíval všetkými dúškami.

Akurát som ukladala riad do umývačky, keď mi zazvonil telefón.

„Alex?"

„Ahoj Noe," tá prezývka privedie jedného z nás do hrobu. A mám pocit, že to bude skôr moje tvrdohlavé ako to jeho. „Naozaj u teba môže malá dnes prespať? Sľubujem, že sa to nebude opakovať, len dnes.. ešte stále nevieme nič nové." Mohla som počuť, aký je z tej situácie zúfalý. Už prešlo takmer šesť hodín a on nevie o zdravotnom stave svojho otca žiadne novinky. Z toho by nebol nadšený vôbec nikto.

„Jasné, už by som ti ju aj tak nedala, lebo zaspala," s jemným úsmevom som pozrela na Adj, ktorá zaspala na gauči s Jessie schúlenou v klbku pri sebe. Bolo by mi ľúto ju teraz budiť.

„Ďakujem ti, strašne moc. Zo škôlky už ju vezmem ja."

„Netráp sa ešte aj s týmto. Ak by to bolo potrebné, môžem ju zobrať aj ja. Aj tak tu bude zajtra Adamko a s mojimi psami si tiež perfektne rozumie," mávla som nad ním len rukou a popritom zakryla Adjatay dekou. Neskôr ju prenesiem do spálne, nech sa vyspí na normálnej posteli.

„Naozaj ďakujem. Ani si nevieš predstaviť, ako mi tým pomáhaš. Zajtra ti budem volať." Prikývla som, ale uvedomila som si, že ma nemôže vidieť.

„V pohode, naozaj. Dobrú noc."

„Dobrú noc."

„A Alex?" Bála som sa, že už položil, ale tiché „hm?" ma uistilo, že môžem povedať, čo som pôvodne chcela. „Ak sa niečo dozvieš, hneď mi píš. Tvojho ocina mám rada a tiež sa oňho bojím."

„Dobre Noemi, ešte raz ďakujem a dobrú noc." Teraz už naozaj zložil hovor.

Pozrela som na Adjatay, ktorá spokojne spinkala a nemala najmenšieho poňatia, čo sa deje v našom dospelom svete. V spánku objala Jessie a tá sa hneď prevalila na chrbát.

Prepla som si to z rozprávok na film, ktorému som nevenovala ani sekundu pozornosti. Zahĺbila som sa do myšlienok a spomienok. Spomínala som ešte na časy, kedy to bolo medzi mnou a Alexom úplne iné. Keď som bola po zranení a chodievala som sa k nemu učiť na maturitu. Ak mal doma niektorého z rodičov, tak to bola väčšinou mamina, s ktorou som si počas môjho pobytu v nemocnici stihla vytvoriť perfektný vzťah. Keďže vtedy pracovala v nemocnici, snažila sa mi vždy pomáhať so všetkým, na čo tam mala vplyv. Tiež mi pomohla vo vzťahu s Alexom, za čo som jej bola vždy vďačná. Keď tak spomínam, to ona presvedčila Alexa, aby ma k nim zavolal učiť sa a prelomil tak ľady medzi nami, keďže sme boli vtedy pohádaní, alebo neviem, čo sme to zase riešili.