Puto: Návrat domov

9. kapitola

„Tehotná? To si odkiaľ nabrala?" Ako ti to takto z hlavy povedať.. V priebehu piatich minút si sa z nevrlého škriatka zmenila na tornádo a hneď na to si bola natešenejšia ako decko, keď mu rodičia sľúbia sladkosť. Ale naozaj neviem, odkiaľ by som niečo také nabrala.

„Zamysli sa nad tým a keď budeš vedieť odpoveď, zájdi do najbližšieho obchodu. Snáď budeš vedieť, čo robiť," ešte som jej cmukla do mikrofónu, čím som si určite zapríčinila sprchu nadávok. Tým som sa však geniálne vyhla, pretože som hneď po zacmukaní zrušila hovor. Som to ja ale mrcha!

Zo spálne som vyšla síce krútiac hlave, ale s úsmevom na perách. Tom ma pozoroval zo svojho pohodlia na gauči a tiež sa usmieval.

„Vyzerá to tak, že nás čaká spoločná svadba," povedala som mu s úsmevom a hodila sa na gauč.

„Čo?"

„Paulína sa bude budúci mesiac vydáva a práve mi oznámila, že tam očakáva aj teba." Ležala som mu na nohách a pozorovala ho.

„No tak dobre teda. To ale znamená.." kým rozprával, dvíhal sa z gauča, čo spôsobilo, že som bola nútená dvihnúť sa aj ja. „..to znamená, že sa ideme pozrieť, či mám doma oblek." Ako stál, chytil ma a prehodil si ma cez rameno akoby som bola vrece zemiakov. Na moje zapišťanie vybehla Jessie zo spálne, kde spala, ale keď videla, že žijem a nič mi nie je, otočila sa a odišla pokračovať v pôvodnej činnosti. Tomu sa hovorí psia oddanosť!

Ani neviem ako, ale kým som udierala do Tomovho pevného chrbta a prosila ho, aby ma pustil na zem, dostali sme sa do jeho bytu. Tam ma už naozaj pustil. Predtým si však ešte dal tú námahu, aby ma pustil až na posteľ v spálni. Naklonil sa nado mňa, na tvári sa mu rozhostil široký spokojný úsmev. Prišli sme tu síce z iného dôvodu, ale ani táto verzia mi neprekáža.

Keď už som čakala, že ma pobozká, ma začal štekliť. Ten pako ma naozaj začal štekliť?! Zadusím ho v spánku!

Metala som sa na posteli a snažila sa brániť rôznymi spôsobmi. Šteklenie bolo mojou najväčšou slabosťou, pretože tu sa sarkastickou poznámkou neubránim. Navyše, keď sa nachádzam v stave, že s ťažkosťami lapám po dychu, ani fyzicky sa sama za seba nedokážem postaviť. So všetkým šťastím sa mi nakoniec Toma podarilo presvedčiť, aby to už nechal tak. Alebo tomu dopomohli moje vyhrážky o tom, že ho udusím v spánku. A že mu nikdy nepostrážim Adamka.

Keď už sme pri tom anjelikovi, strašne mi chýba. Musím sa opýtať Toma, kedy zasa príde. Predsa len som drobcovi sľúbila prekvapenie.

„Poďme sa pozrieť na ten oblek teda.." na môj pokyn sa Tom dvihol z postele a vybral sa ku skrini. Pri pohľade na skriňu som si uvedomila, že mám doma Tomovu mikinu aj ponožky. Snáď sa zmieril s tým, že už ich nikdy neuvidí.

Otvoril skriňu a začal sa v nej prehrabávať. Po piatich minútach ma to už prestalo baviť a keďže telefón, ktorý by ma zabaviť mohol, ostal v mojom byte, rozhodla som sa ísť si zapnúť telku do obývačky. Tomovi som ešte oznámila, že keďže ma hnusne uniesol - nie žeby som sa nemohla vrátiť domov, ale musela som mu to proste vytknúť -, tak mu idem míňať elektrinu a nech si pohne s hľadaním. Ešte som stála vo dverách, keď som sa naňho obzrela a povedala mu, že sa mi v tom obleku musí, samozrejme, predviesť. Pretočil nado mnou očami, ale nakoniec súhlasil.

V obývačke som sa pohodlne usadila na Tomovom veľkom gauči a zapla si telku. Nešlo v nej však nič, čo by upútalo moju pozornosť, tak som ju zasa vypla a rozhodla sa poobzerať, či sa tu niečo za ten čas, čo som tu nebola, zmenilo.

Pribudli tu nejaké nové fotky, čo by som na Toma nikdy netipovala. Vždy vyzeral ako človek, ktorý neukazuje, čo všetko sa zmenilo v jeho živote a že nie je veľmi sentimentálny, ale znova ma prekvapil. Mal tu fotky s rodinou, ktoré tu predtým vôbec neboli. Zrejme sa konečne rozhodol, že sa reálne zabýva. Po takmer piatich rokoch..