Bardka a princ severu

I. Pieseň jednej noci

Ahojte, po prológu je tu predčasne prvá kapitola. Dúfam že si čítanie užijete. Prajem príjemné čítanie.

S láskou
Larisa_the_shortie

Prestala hrať na svoju tagelharpu. Po takmer hodine to už jej hlasivky nezvládali. ,,Hej Sven!"zakričala už trocha chrapľavo na hostinského, aby upútala jeho pozornosť, v ústach mala sucho ,,Nalej mi ešte!"

Podišiel k nej vysoký chudý chlap s hustými fúzami a vlasmi zapletenými do dvoch hnedých vrkočov. Teda aspoň by mali takú farbu, ak by už neboli popretkávané toľkými šedinami. Keby starého Svenelda Gunarsona -pretože tak sa volal- nepoznala, určite by si ho pomýlila s kdejakými privandrovalcom. Poznávacím znamením, vďaka ktorému sa ho dalo odlíšiť od jeho hostí bola ľanová handra zavesená na ramene a jeho prísny karhavý pohľad, spod hustého, zašednutého obočia, akým sa na ňu pozeral s rukami prísne založenými na prsiach.

Prišlo jej smiešne keď ich na ňu z pod toho jeho hustého obočia vytriešťal. Obyčajne mu ich nebolo vidno a zakrývalo mu ich. Vždy sa čudovala, ako môže tento muž vidieť, no pravdepodobne s tým nemal najmenší problém. Začala sa smiať, do teraz nevedela, akú majú jeho oči farbu.

Premeral si ju. Vzal jej tagelharpu a s ráznym drgnutím jej zo stola zhodil nohy
,,Tebe už viac dnes nenalejem Kavka a toto si vezmem," vzal jej aj pohár čo zíval prázdnotou a potreboval znova doplniť. Veď načo je pohár, ak je prázdny?

,,Hej!" vyštekla naňho v pripitosti rozhorčená bardka ,,A to už prečo? Nič som nespravila."

Ešte stále sa na ňu mračil, ale prihovoril sa jej už trochu vľúdnejšie. Mal to dievča rád a nie preto, že vždy keď ju k nemu zaviedli nohy prilákala mu veľa ľudí, ani preto, že mu sama osobne spravila veľkú tržbu. ,,Už ani nevieš poriadne hrať... To vŕzganie mi odháňa ľudí."

Okrem rozladeného hrania, povedzme si na rovinu, že už ani jej spev neznel bohvie ako, -aj keď ešte sa sem tam na jeho prekvapenie trafila- nebolo to ono, a ani zďaleka sa to neponášalo na spev.

Bardka si jedným pohľadom ponad jeho plece obzrela hostinec. Bolo tam možno o troch ľudí menej, ale tí odpadli, lebo sa prepili. Ľahostajne si znova vyložila nohy a oprela sa o stenu ,,Fajn," uznala „ale to ešte nič neznamená. Neviem o tom, že by si niekto sťažoval," mykla plecami. ,,Hlavne mi prosím ťa vráť tú tagelharpu a prines to pivo," zamrmlala, keď sa utíšila.

Hostinský si nad ňou povzdychol a odišiel.Vzal si pre istotu zo sebou aj jej hudobný nástroj. Ráno jej ho zasa vráti...

,,Sven, hej Sveneld no tak, vráť mi to!" zavolala za ním.

,,Až keď pekne poprosíš a prestaneš robiť cirkus," vedel, že nemá zmysel sa s ňou teraz dohadovať a nemienil ju stále napomínať. Bol však rozhodnutý, že ak bude takto pokračovať nechá ju nocovať medzi prascami v chlieve. Tam bude mať aj spoločnosť.

Kavka sa oprskla, ako malé dieťa, za to že jej vzal lýru. V tom jej akosi prišlo zle. Šla si von prevetrať hlavu, nadýchať sa čerstvého vzduchu a vyprázdniť močový mechúr.

Keď sa vrátila už tam stál a čakal na ňu s pohárom piva v ruke. Počkal kým si sadne a položil ho rovno pred ňu. Keď ho pokladal na stôl nahol sa k nej
,,Pripravil som ti nocľah. Nechceš ísť radšej už spať?" spýtal sa jej, keď videl v akom je stave

Unavene prikývla ,,Toto dopijem, a pôjdem." Sedela tam sama, neprítomne hľadela do pohára, ako sa v ňom to pivo prelieva a hrala sa s nim. Rozmýšľala, ako ide Svenovi zajtra povedať, že nemá na to zaplatiť mu za nocľah. V posledných dňoch veľa nezarobila.