Bardka a princ severu

X. Rusalka

,,Si idiot," zachripela, pričom to z nej s námahou ledva vyšlo. Koňa popchla do cvalu a on poď ho za ňou. Žiaľ ju hneď dobehol a zastal jej cestu.

Už ju nebavilo naňho dávať neustále pozor. Bola z toho unavená a už dva dni kvôli nemu poriadne nespala. Bol horší, ako dieťa. Ubezpečoval ju, že je v pohode, ale po nociach sa zmietal od bolesti. Nakoniec to predsa len vzdala a nechala ho na pokoji. Z nejakého dôvodu sa mu to hojilo rýchlejšie, ako ostatným. Bolo na ňom vidieť, že potrebuje ešte pár dní na zotavenie, obzvlášť po tom, čo si vzal hliadku, lebo nemohol spať.

Vynorila sa jej spomienka na ten okamih, keď ju pobozkal, ale ihneď to zahnala späť. Aj keď mal ešte stále na tvári červený fľak v tvare jej ruky, škeril sa od ucha k uchu.

,,No tak, Wiraaa, aké to bolo? Chcem počuť tvoju verziu," snažil sa ju už hodnú chvíľu presvedčiť, aby mu povedala, aký bol ten večer s Hakonom. Podľa psích očí, to chcel skutočne vedieť a pravdepodobne by bez toho umrel. Rozprávali sa o jej príhodách na cestách, keď sa dostali k tomu, ako sa spoznala s budúcim kráľom. Hanbila sa za seba. 

,,Tch, povedala som, NIE! Nechcem o tom hovoriť a aj tak už všetko vieš..." prevrátila zveličene očami. ,,Nepoviem, ti to, pokiaľ mi ty nevysvetlíš, ako to, že si dokázal zmasakrovať skupinku desiatich Katorčanov len tak, a ako to, že sa tak rýchlo hojíš," zastala víťazoslávne sa mu pozrela do očí. Nemala ho kadiaľ obísť a prudkým potiahnutím uzdy zvrtla koňa na lesnú cestu vľavo smerom dolu z hôr. On jej ju znova zahatal. 

,,Hou, kam si sa vybrala Princezná? Tá cesta vedie priamo k Rødskovu. Už tu je to nebezpečné."

 Začínal ju štvať a tak po ňom fľochla nenávistným pohľadom a zavrčala. Zrazu mu na mne záleží. Prehnalo sa jej mysľou. 

,,Pozri tam dole," naznačil jej hlavou, kam sa má pozrieť, zatiaľ, čo sa snažil upokojiť neposedného koňa, ktorý zo sebou začal pohadzovať a ustupovať  dozadu.  

V diaľke niekoľko metrov pod nimi sa týčili stromy, aké ešte do teraz ešte nevidela. Počula o nich mnoho piesní, a vedela, čo sa o tom lese vravelo. Stromy väčšie, ako najväčšie buky v doline Arenir. Štíhle platany a jasene vysoké niekoľko desiatok siah so šarlátovo červenými listami boli už takto na pohľad obrovské. Naháňali jej už takto hrôzu a vzbudzovali v nej obdiv a rešpekt. Snažila sa dovidieť na koniec, ale kam sa pozrela, les nemal konca-kraja.

Uvedomila si, že naň hľadí s otvorenými ústami a tak ich zatvorila.

Vedľa seba započula smiech a zrak jej znova padol na Rogara, ktorý sa na nej dobre bavil. ,,Les by pomiatol myseľ aj tomu najskúsenejšiemu človeku. Už by si sa odtiaľ nedostala. Aj keď tu Álfar síce už nežijú, ale ešte stále sa tu veľká časť z ich moci zachovala,"

Odmlčal sa. 
,,Álfar?" Neveriacky naňho pozrela na čo jej odpovedal vážnym kývnutím hlavy. To už cválali vedľa seba ďalej. ,,V dnešných dňoch je domovom pre rôzne iné bytosti. Musíme si od teraz dávať väčší pozor."

,,Počkať... Snáď tým poverám neveríš?"

Prevrátil očami a vážne prikývol. ,,Tá legenda o tom, že žili, ale kráľ Halfdan ich dal na Noronov rozkaz loviť až  postupne zmizli z povrchu zemského je pravdivá."

,,To ti neuverím."

,,Ver či nie, opýtaj sa Torvi, keď ju najbližšie uvidíš."

Prižmúrila oči a zamyslene sa naňho pozrela. Čo? Prečo akurát Torvi? Aj keď by to vysvetľovalo jej ostré črty a biele vlasy, ale nie, to nie je možné.