Bardka a princ severu

XV. Starec Ingvar

Už sme tu, mal by si sa niekde skryť.
Navrhla Issølvovi. Cez dedinu  plánovali prejsť nepozorovane, ale aj tak sa obávala toho, že sa niečo môže zvrtnúť. V trojici už niekoľko dní panovala ponurejšia nálada. Najme Wira na tom nebola bohvie ako. Správa od havrana ju zabolela no stále si to akosi veľmi neuvedomovala. Nemôže ho ani pochovať, spáliť ho. Bola vyčerpaná a už mala všetkého po krk. Najradšej by sa zašila niekde so svojou tagelharpou a hrala si len pre seba. Jej ponurá nálada sa preniesla aj na jej draka, ktorý bol z toho len podráždený.

Aj tak o nás ľudia už vedia. Zareagoval podráždene Is, aj keď dobre vedel, že sa mu zatiaľ darilo skrývať a nemá  veľmi na výber. 
Cítila, že je nervózny, ale to boli všetci a čím boli bližšie k mestu, napätie rástlo až by sa dalo krájať.

Narazili na čerstvo vyjazdené koľaje v snehu ktoré sa zbierali do jednej širokej cesty. Vtedy zastali a Wira sa otočila k svojmu drakovi.
Nemôžem ťa tam vziať, ľudia by sa zbláznili. Draky sa medzi nimi nepohybovali už dve generácie.

Ja viem.
Natiahol k nej hlavu, obtrel sa jej o líce a zavrnel. Ona ho pri tom pohladila.

Do brašne, ani do vaku sa už dávno nevojdeš. Už si skoro taký veľký, ako ja. Nebudem sama, ty budeš len kúsok od dediny a budem za tebou chodiť. Sľubujem.Klebety sa šíria rýchlosťou svetla, čím menej ľudí o nás bude vedieť tým lepšie. Pomyslela si.

Naštvane zavrčal a mierne zahrabol pazúrmi keď sa od nej odtiahol. To ma určite utešilo. Asi ako keď sa snažíš nakŕmiť malé dráča mliekom, pritom by chcelo jeleninu. 

Švihol chvostom a bez ďalšieho slova sa otočil a odbehol do lesa.

Keď sa zjavili pred nimi drevené domce bolo už šero.

Mali na dohľad val a vojaci čo ho strážili už zatvárali bránu. ,,Počkajte!" zavolal na nich Rogar a vtisol Kavke do rúk opraty svojho koňa.

,,Čo to robíš?" schytila ho za rukáv tuniky, keď vykročil.

Pritiahol si ju a pritisol si čelo na to jej. Wira sa zľakla.
,,Nechaj to na mňa," snažil sa ju ubezpečiť. Chvíľu jej trvalo, kým váhavo prikývla.
Rozbehol sa k valu aby stihol nedočkavo čakajúce stráže. Snažila sa rozoznať v diaľke aspoň ich obrysy, ale márne jediné čo rozoznala bolo, že títo vojaci nemali pozlátenú zbroj ani žlté tuniky, ako vojaci Norna a tak sa jej aspoň trocha uľavilo.

Pribehol ku nim a mierne zadýchaný a trocha lapal po dychu. Dvaja strážnici vytasili zbrane a čakali čo povie. V hlave už odpočítaval posledné sekundy slobody, na druhej strane nemohol povedať, že mu neposkočilo srdce, že mali Laghert stále pod kontrolou a že na stráži videl svojich.
Mali na sebe hrubšie, vlnené tmavozelené bojové tuniky jeden z nich mal šalwary a mierne zahnutú šabľu a druhý vlnené obtiahnuté nohavice a meč s trojúholníkovým nákončím, aké mal aj on na Damoklianseri. Nemohli ho spoznať, nemal na sebe červenú tuniku obšívanú brokátom a ani svoju kožušinu. ,,S mojou priateľkou sme urazili hodný kus cesty a naše kone už ďalej nevládzu. Potrebujeme si v meste odpočinúť a doplniť zásoby. Pustite nás prosím!" prehovoril. Nemohol povedať, že im je v pätách Kator, inak by ich boli nútený vydať hneď akoby prišli sem a pýtali sa na nich.

Ten so šabľou si ho premeral od hlavy až po päty a zastavil sa na Rogarovom vrkoči, ktorý mu vytŕčal z pod kapucne. Schmatol mu ľavú ruku, rozrezal rukáv tuniky odhalil jeho tetovanie vlka čo mal na predlaktí.

Obidvaja naraz chceli poklaknúť, ale skôr než stihli dať kolená na zem ich obidvoch chytil pod pazuchy postavil  ich naspäť na nohy a pritlačil ich mierne o drevenú stenu.
,,Prepáčte, že sme váš nepoznali..." začal jeden, ale nedokončil.