Bardka a princ severu

VI. Snehová búrka

Čaute, je tu ďalšia kapitola, už tretia za tento týždeň, za čo som nesmierne rada, že sa mi to podarilo :)

Som veľmi rada aj za tých pár prečítaní. Ak budete mať hoci aké  pripomienky k príbehu, budem veľmi rada, ak sa podelíte aj o kritiku. 

Larisa_the_shortie 💙

Oblohu zo západu tienili tmavé mraky, ktoré pohltili mesiac aj hviezdy a pofukoval studený vietor. Vo vzduchu bolo cítiť chlad, ktorý mrazil až do špiku kosti a ticho, čo priam ohlušovalo tiež neveštilo nič dobré.

Koňovi aj jej samej sa parilo z úst a všetko na okolo sa už ligotalo srieňom.
,,Príde silná metelica," potľapkala ho nervózne po šiji, aby upokojila aj jeho, ale najmä seba. Vrátiť by sa nestihla, tak išla ďalej. Vedela, že neďaleko leží menšia jaskyňa.

Boryzhev zastal, akoby cítil jej obavy. Nepokojne pohodil hlavou, zavetril a zaerdžal. ,,Neboj, vrátime sa hneď, ako to pôjde," Možno. Kôň váhavo vykročil. Mierili pomaly, ale isto hlbšie do hôr, kde sa chcela schovať pred búrkou. Vedela že Einar sa  pravdepodo vydá hľadať ju a preto sa trochu bála. Dúfala však, že má toľko rozumu a nikam nepôjde.

,,Ach, čo to robím? Zasa len utekám,.rovnako, ako on. Za  posledné dva dni je to už druhý raz. Možno sa ešte stihnem vrátiť." Bola už pripravená otočiť koňa, že to ryskne a vráti sa, ale nakoniec si to predsa len rozmyslela. Ak všetko pôjde hladko, ráno sú doma. Okrem toho, nvyzeralo to na nič veľké.

Objavil sa prvý sneh, ktorý sa už držal a netopil. Všetko naokolo osvetľoval a vyzeralo to, akoby malo každú chvíľu svitať.

Priebežne hľadala miesto na zloženie vecí pretože jej už mrzli na opratách ruky od zimy. Nevedela sa dočkať, kedy si rozloží aspoň malý plamienok. Musia zájsť ale hlbšie, lebo les tu bol miestami riedky. Už to nevydržala, a tak Boryzheva zastavila.
,,,Len sa trochu zohrejem," prihovorila sa mu. Nečakala na odpoveď, veď je to predsa kôň... a zoskočila z neho.

Preboha rozpravám sa s koňom. Zo sedlového vaku vytiahla kresadlo s trochou suchej brezovej kôry, ktorú položila na odhrnutú zem. Snažila sa o iskru, ale nešlo jej to. Pre skrehnuté a necitlivé ruky, ktoré sa jej triasli od zimy jej padlo do snehu. To bola už posledná kvapka, to už to v nej vrelo a zovrela pazúrik v pästi, postavila sa a hodila ho niekam do prázdna. Nepekne zakliala, uvedomila si, čo práve spravila.

Trvalo jej dlho kým ho v tom snehu našla, ale podarilo sa jej nájsť aspoň kúsok z neho. Keď oň želiezkom zopárkrát škrkla vyletela iskra a na tretí pokus kôra chytila. Boryzhev sa trochu zľakol a zaspätkoval. ,,Oheeeň!" zvýskla od radosti. Načiahla nadeň ruky aby si ich zohriala. Trochu si ich pošuchala. Keď kôra dohorela prudko vyskočila na nohy a o niečo si obtrela hlavu. Pozrela sa nad seba, vtom sa zo stromu na ňu zosypal sneh. Boryzhev posmešne zaerdžal. Do riti! Práve som sa ledva trocha zohriala, a teraz budem mať premočené veci.

Oprášila sa. Musela sa čo najskôr dostať k jaskyni . Buď to alebo tu zamrznem. Vytiahla sa naspäť do sedla a pokračovali v ceste. Popohnala ho do klusu a až napokon zastavila na čistinke. Všade naokolo boli už takmer len smreky a približne do poli lýtok prvého snehu. To miesto takmer nespoznala. Rozhliadla sanaz napokon zbadala skalnatí výčnelok ktorý hľadala. V prvom rade musela zaobstarať drevo na oheň, poprípade nejaké ihličie. Priviazala Boryzheva o kmeň neďalekého  stromu kĺzavým uzlom a chodila po lese okolo. Odlamovala vetvičky zo stromov a hľadala ako tak suché drevo. Keď sa jej konečne podarilo založiť menší oheň, hodila si k nemu kožušiny. Dala si dolu plášť a vyzliekla sa takmer do naha. Od ohňa sa jej nechcelo, bol teplý a aj tak ho musela horko-ťažko udržiavať a strážiť. Ľahla si na kožušinu a zakutrala sa doň.