Bardka a princ severu

II. Starý mlynár a meč

Ahojte, je tu druhá kapitola a s ňou pokračovanie. Hore v médiách máte starca Mikulu. Táto kapitola možno narozdiel od predchádzajúcej nie je taká dobrodružná, ale aj taký návrat domov môže byť zaujímavý. Takže sa pohodlne usaďte a užite si nové postavy.
       S láskou Larisa the shortie.

Celá sa tuhšie zabalila do svojho žltého plášťa. Kožušinou podšitú čiapku, čo mala na hlave si stiahla nižšie. Rána už začínali byť chladné a vzduch bol cítiť snehom. V teple ju držali hrubé vlnené gate, ponožky takmer po kolená, a na ľanovej tunike ešte jedna, hrubá zelená. 

Tisla sa k šiji svojho tmavohnedého valacha a zmáčala mu ju slzami. Prstami kmásala bielu hrivu a šticovala ho tak tuho, až kôň miestami so sebou nepokojne pohadzoval.

Zastal. 

Zdvihla hlavu a rukávom šiat si utrela oči. Poobzerala sa a hľadala dôvod.
Nikde nič nevidela. Popchla ho aby išiel ďalej, ale ani sa nepohol. Namiesto toho len nevinne zastrihal ušami a otriasol sa.

Zosadla z neho.
,,Fajn, dobre teda, ako chceš, pôjdem po svojich." Hlúpy kôň. Pomyslela si, aj keď bol Boryzhev všetko, len nie hlúpy. Akoby čítal jej myšlienky, cvakol po nej zubami. Ťapla mu po pysku a vydala sa naprieč lesom vlečúc ho za sebou.

Tešila sa, keď jej znova po niekoľkých hodinách chôdze dovolil vysadnúť. Cesta z Kealenoru do Bolgaru by im aj bez toho trvala celý deň. K tomu všetkému ešte aj tma sadla na krajinu skôr.
Do dediny sa tak dostala už dobrú hodinu po zotmení, aj keď koňa miestami hnala cvalom. 

Vyšla z lesa a uvidela konečne pred sebou obrysy známeho kolového opevnenia, ktoré sa nedalo pomýliť. Celá sa roztriasla nervozitou a pri pomyslení, čo ju doma čaká, horela od nedočkavosti.

Bránou prešla bez najmenších problémov, stráže ju nepristavili a namierila si to rovno na druhý koniec dediny.  Odtiaľ pokračovala ďalej zaň až ta, kde stál mlyn. Asi pol hodinu konským cvalom od posledného domu, pri zurčiacom potôčiku, ktorý sem tiekol z neďalekých hôr. Ďaleko od ostatných, ale dosť blízko na to, aby to ľudia nemali od ruky.

Starý Mikula býval odjakživa sám a ľudia v dedine ho považovali za čudáka, teda aspoň dovtedy, pokiaľ neprichýlil dve batoľatá.
Ešte ako deti Wiru a jej brata Runeho prijal za svoje. Staral sa o nich a vychovával ich.

Keď podišla k dverám a už, už zdvíhala ruku k drevu... ani naň nemusela klopať. Ony sa rozleteli dokorán ešte skôr, ako sa ich čo i len stihla dotknúť. Objavila sa v nich už takmer striebristá hlava a brada popretkávaná šedinami, čo pri pôvodnej farbe podobnej piesku nešlo takmer rozoznať. Bol už predsa len starší a ťahalo mu na päťdesiat liet. Mikula ju od radosti, že ju vidí zovrel v medveďom objatí.

,,Rád ťa zasa vidím dcékenka, poď dnu," pokynul rukou a podržal jej dvere kým vošla.

,,Aj ja ťa rada vidím báťuška, tuším máš ešte viac šedín, ako keď som odchádzala. Si sám?" Odvtedy, ako sa mu objavili prvé šediny ho ani inak nevolajú. Zo začiatku tým veľmi nadšený nebol, no nakoniec prestal s frflaním, že nie je až taký starý, ktoré vždy po tom nasledovalo.

Ako vchádzala dnu, v bruchu jej zasa hlasno zaškvŕkalo.
Aj zabudla, že je hladná. 

Po ceste k stolu si obzrela chatrč. Nič sa nezmenilo, za ten čas, čo bola preč.