Bardka a princ severu

XVI. Stromy, palice a drak

,,Ten, starý, mrzutý..." začal, ale Wira ho zastavila, skôr než stihol povedať hocičo, čo by neskôr oľutoval. ,,O akom tréningu to vravel?" spýtala sa trocha vydesene, aj keď už asi tušila. Ragnar sa postavil, zobral do ruky sekeru s dlhším poriskom a od dverí s ňou na Wiru kývol aby išla za ním. ,,Ideš, alebo tu budeš len tak sedieť?"

,,Na rúbanie dreva ma nepotrebuješ," zamračila sa naňho nechápavo.
,,Nehraj sa teraz na dámu..., na to ťa poznám až priveľmi dobre a okrem toho kto povedal, že ideme na drevo? Od dnes ťa začínam trénovať," zložil si ruky na prsiach, a usmial sa akoby mal niečo za lubom. Wira sa zatvárila nedôverčivo. Išla si zobrať svoj meč, keď ju zastavil ,,To teraz potrebovať nebudeš. Vezmi radšej tam tie štíty," Kývol hlavou k stene za ňou. Otočila sa a uvidela dva staré veľké štíty. Farba na nich bola vyblednutá a okraj bol už ozubený od toľkého používania. Podišla k nim a chcela ich vziať, no boli ťažké. Ledva ich uniesla.

Vyšli z dediny, aby unikli pred zrakmi zvedavých ľudí a teraz ich pred nimi kryli stromy a kríky. Všade naokolo boli zradné mokrade a ozývali sa len zvuky ich čvachtavých krokov a šuchotanie vtákov skrývajúcich sa v tráve.

Rogar sa rozhliadal po okolí, akoby niečo hľadal, keď Wira prehovorila. Boli už ďaleko od dediny.
,,Ehm, ehm, čo presne hľadáme?"
Rogar sa zasmial ,,Keď nájdem to čo potrebujeme uvidíš," Wira mu chcela dačo na to povedať, ale keď sa otočila naňho nebol tam. Z ničoho nič, zmizol v tŕstí divokých malín. Zakliala a naštvaná si s povzdychom sadla na zem. ,,Keď nájdem to čo potrebujeme uvidíš... od dnes som tvoj učiteľ, budem ťa učiť..." mrmlala si popod nos a napodobňovala ho. Keďže nevedela, čo robiť sadla si na peň. Rogar nechodil už hodnú chvíľu a tak si ľahla a pozorovala, ako sa hýbu mraky. Vedela že idú skôr, než ich videla. Keď sa vynoril z húštiny v rukách mal dve palice a vedľa neho si vykračoval Issølv, ktorý k nej rovno pribehol.
Ahoj, Iss. Všetko v poriadku?
V úplnom. Odpovedal jej a ľahol si hneď vedľa nej.
Prekvapená Wira neveriacky pozrela na Rogara. ,,Palice, vážne? To je to, čo si hľadal? Tie sú pre deti."

Uškrnul sa a podišiel k nej s rukami v bok a vtisol jej sekeru. ,,Tie sú na nesķôr. Vidíš tam tie stromy," ukázal prstom na dva hrubšie buky, ktoré už boli celkom bez lístia. ,,Zotni ich!"
Nechápavo zaklipkala očami. Prosím?
Tak toto si pozriem. Issølv vydal zo seba hrubší mumlaví hrdelný zvuk, ktorý jej pripomínal smiech.
,,Ja som bardka a nie drevorubač!"
Nastavil ruku. ,,Tak mi daj tu sekeru a odíď. Choď si spievať, ale za chvíľu nebudeš mať kde. Buď ma budeš počúvať, chceš pomôcť zachrániť kráľovstvo, alebo budeš o nedlho v rukách Norna. A ver mi, že tie rozkazy, čo budeš musieť plniť ti nebudú po chuti."
Zvraštila čelo, a stisla sekeru v rukách. Tá bola tiež už sama o sebe ťažká. Pozrela na buk, čo mal v priemere tak tri stopy a potom na Issølva, ktorý si to viditeľne užíval a oblizoval si pri tom laby, ako by sa nič nedialo. To zvládneš, potrebuješ nabrať silu, inak sa neudržíš neskôr na mojom chrbte. Povzbudil ju. Zarazila sa a pozrela naňho s vytreštenými očami. ČO PROSÍM? UDRŽAŤ SA NA TVOJOM CHRBTE? Tušila, že niečo také raz príde, ale stále v kútiku duše dúfala, že nie.
,,Fajn!"
,,Drevo si už rúbala nie? Skús ho sťať ešte predobedom!"
Povedal prosebne, keď prvý raz zaťala do stromu. On si sadol obďaleč pod strom a začal palice zbavovať kôry. Bola naňho naštvaná a ako sa oháňala sekerou predstavovala si, že je to on. No po chvíli ju hnev prešiel. Mala čo robiť a zdalo sa jej to, ako večnosť. Najprv mala pocit, že ledva z kmeňa ubúda. Netrvalo dlho a tiekol z nej pot potokom, aj napriek tomu, že už bol začiatok zimy. Bola smädná a začínala byť hladná. Keby jej povedal skôr čo na ňu chystá, na raňajky by toho zjedla viac.

Slnko už bolo vysoko, keď sa jej podarilo zoťať prvý strom. Sadla si unavene na zem vedľa pňu a oprela sa oň, keď počula, ako k nej niekto kráča. Issølv jej v ústach niesol čutoru plnú vody.
Napi sa.
Ďakujem. Schmatla ju do ruky a potom, čo si ju priložila k ústam užívala si ten pocit slasti vo vyprahnutých ústach, i keď chutila odporne. Keď dopila utrela si ústa chrbtom dlane a zviezla sa na zem.
Nie si na tom najhoršie. Povedal povzbudivo, žďuchol jej do ramena hlavou a ľahol si k nej.
No na obed to asi nestihneme. Zasmiala sa a vyvrátila hlavu k belasej oblohe premeriavajúci druhý strom.
Issølvovi z hrdla znova vyšlo to hrkotavé zavrčanie. Domyslela si, že to bol smiech. V poslednej dobe rástol čoraz rýchlejšie a mrčanie a pískanie sa menilo na vrčanie.
Zdvihla sa a odhodlane pokračovala ďalej.