Bardka a princ severu

XIII. Udødeliger

,,Sú blízko. Mali by sme ísť, a to rýchlo!" zdvihol ju zo zeme a postrčil smerom k ich provizórnemu táboru. Vyplašene naňho vyvalila oči. Trúbenie rohov Udødeliger sa ozvalo znovu a oveľa, oveľa bližšie, ako by si priala. Jedno bolo isté, postupovali prirýchlo. Prešli tri dni od Khattegatu, stále im boli v pätách a teraz, po tom čo si úspešne držali ako taký odstup, ich dobehli.

,,Hneď, teraz, bež! Ber si veci, ohnisko nechaj tak. Povedz Issølvovi, nech odletí, stretneme sa pri Sonyene,'' súril ju.

Dievča pozrelo na malého draka. Počul si ho...
Prikývol hlavou, ale začal okamžite protestovať. Nenechám ťa tu.

,,Padaj odtiaľto!" zvrieskla naňho v miernej panike. Nemienila sa o tom teraz s ním baviť. Bolo dôležité, aby bol hlavne on v bezpečí.

Fajn. Potriasol hlavou, pričom si odfrkol a bez ďalšieho slova vzlietol a stratil sa dakde na oblohe.

Bežali o život, a to doslova. Keď dobehli k veciam a koňom začali všetko strhávať ešte za behu. Pri prudkom zabáčaní, ako zdvíhala deku zo zeme, na blate sa jej šmykli nohy a spadla na zem. 

Vyhodila vaky na koňa. Odmotala opraty, vyskočila naň a popchla ho do cvalu.

Práve vtedy, keď už si myslela, že to stihla, započula za sebou dupot konských kopýt a trúbenie rohu bolo už neznesiteľne blízko, akoby hneď za jej chrbtom. Cválali proti prúdu rieky.

Ostalo ticho a Kavkou zmietala nepokoj, pretože to nikdy neveštilo nič dobré. Nezastavovala, len spomalila, aby mohla počúvať. Rogar zastal úplne, tiež sa mu to nezdalo. Striasli sme ich?  Nie, to je nemožné, boli nám priamo v pätách... ten nezvučný roh sa ozval po štvrtý raz a to priamo pred nimi.

Bardka neváhala zvrtla koňa naspäť, a dúfala, že Rogar je hneď za ňou. Nevedela, čo robí, a nerozmýšľala. 

Padli sme im do pasce!  Kričala v mysli na Issølva, ktorý bol niekde hore nado ňou. Ponad lakeť je presvišťala pozlátená kopija a dopadla priamo pred koňa. Na jej pozlátenej násade sa odrážali plamene jej zapáleného hrotu. Tráva okamžite vzbĺkla vysokým plameňom a ten oblízal spodné listy stromov. Červeň listov dodávala plameňom nádych temna a čierno-čierna tma bez nočného svitu mesiaca ten kontrast ešte zvýrazňovala... vyzeralo to, ako by sa ocitla v samotnom Helheime. 

Kone sa zľakli. Roagr toho svojho ešte ako tak upokojil a pokračoval ďalej. No, ako sa Boryzhev postavil na zadné a Wira z neho spadla. Iss pristál vedľa nej. 

,,Čo tu robíš? Leť za Rogarom!" skríkla naňho, ale on sa ani nepohol.

Dráča na ňu pozrelo šedastými očami. Zablysli sa v nich iskričky hnevu.

Ja ťa tu nenechám samú.

Nemala veľa času vyplašený kôň sa znovu vztýčil na zadné, priamo nad ňou. Odstrčila dráča,  rýchlo sa chúlila do klbka a zakryla si rukami hlavu. Mala šťastie. Kopytá dopadli tesne blízko jej hlavy a odcválal do tmy smerom odkiaľ mali prísť Udødieliger.

,,Leť!" Skríkla ešte na Issølva aj v mysli, aj nahlas.

Koniec koncov musel ju počúvnuť. Roztiahol krídla a zmizol v ohni. Keď odletel pohltila ju prázdnota, a smútok. Ostala tam sama a čakala, čo bude. 

Skôr, ako zaznel roh bolo počuť dupot konských kopýt, a z tmy sa vynorilo päť mužských postáv na koňoch, oči mali ako inak celé čierne, bez bielok a plamene ohňa sa im v nich odrážali, ako svetielka, ktoré pohlcovala čiernota. Pozlátené kopije mali dvaja z nich po bokoch prostredného.