Popros! 2

Čas k strachu

Nechcel otvoriť oči. Nezáležalo na tom, ako veľmi mu telo horelo, nezáležalo na tom, ako mu všetky bunky tela v bolesti kričali po tom, aby sa tomu poddal a nenechal ich utrpenie ešte znásobiť, nezáležalo na tom, že mu svaly vypovedávali činnosť, žeby bežný človek dal hocičo za to, aby prestal cítiť vlastné chodidlá na vrelej zemi, na ničom z toho mu nezáležalo, lebo mu to nemohlo reálne ublížiť.

Bolesť mu nemohla ublížiť, jeho telu áno, ale telo sa vedelo hojiť, maximálne mu mohla navodiť škody, ktoré viac ľudská regenerácia vyriešiť nedokázala...nič, čo by neočakával, nič čo by nepredpokladal. Dokonca aj smrť, ktorou to pre neho mohlo skončiť, nebola niečo, čoho by sa významne bál.

Dave sa nikdy nebál konca, bál sa len troch vecí...jednou z nich bola nuda, druhou bola krv...lebo na rozdiel od bolesti mu vedela ublížiť spôsobom, ktorý predpovedať nedokázal, na ktorý sa pripraviť nevedel.

Práve preto oči otvoriť nemohol...a predsa tak napokon urobil. Lebo to bol Ian, kto sa s ním zabával a jemu bolo jasné, že sa nebude babrať s tým mu viečka naozaj odrezať...vzhľadom na to, že mu bolo jasné, že tu nejaký čas pobudne a nemal záujem dívať sa na svoje telo neprestajne v hocakú dennú dobu, napokon prekusol pocit strachu, ktorý ho zvieral podobne ako keď klaustrofób vstupuje do stiesneného výťahu a viečka otvoril.

Pohľad uprel na Iana, ktorému na tvári hral potešený výraz...ich oči sa stretli a Dave vykúzlil jemný úsmev.

,,Spokojný?"

Ian sa odtiahol a prehodil si bič z ruky do ruky: ,,Náramne." prikývol a v prudkom švihu ťažkým nástrojom, preťal Davovo brucho v už zničenom mieste.

,,Ngm!" zaťal ten zuby a len tak tak sa udržal na špičkách.

Problémy však nastali, až keď sa Ian sadisticky usmial a s pohľadom do jeho tváre ho začal obchádzať.

Dave pevne zovrel sánku a očami len v tichosti nasledoval Ianovu siluetu...vedel, že vie, o čo sa snaží...jasné, že to vedel...aj decko by si uvedomilo, že ak má naokolo zrkadlá a nechce sa v nich vidieť, musí uprieť zrak na iný fixný bod...avšak jediný fixný bod, ktorý pred sebou mal, sa práve s bičom presunul za neho a Dave nemal inú možnosť než očami rýchlo hľadať niečo iné.

Avšak nič tu nebolo...celá mučiareň, bola vytvorená tak, aby tu nič záchranné nebolo...nehovoriac o niečom bielom, Dave nedokázal nájsť ani len kus nábytku, ktorý by sa neodrážal. Jeho zreničky v sekunde zastavili na jeho vlastnom obraze, výjav jeho krvavého tela, koľko rán už na koži mal, sa mu vryl hlboko do mozgu a on sa len hlasnejšie nadýchol, ako mu myseľ zaplnili mučivé záblesky.

Prudká bolesť zo zatiaľ nedotknutého chrbta ho donútila vykríknuť, zbiehajúce myšlienky, nútiace ho zvyčajne k panickému ataku, sa v sekunde rozpŕchli a on si na sekundu vydýchol. Bol by aj Ianovi poďakoval, ak by to nebol Ian...a ak by neboli v tejto situácii.

Jeden úder bičom však nebol dlhodobým riešením, jeho zrak po chvíľke znovu nedokázal nájsť nič fixnejšie než ďalší vlastný odraz z iného uhľa. Množstvo krvi stekajúce po jeho nahom tele nadol, nútilo jeho pľúca k vyššej potrebe vzduchu, ktorú nedokázal získať...jeho dych sa prehlboval a nebyť posledných kúskov sebakontroly, nedovoliacej mu rúcať sa pred Ianom, asi by mu preplo.

Pevne zovrel reťaze v rukách a zhlboka sa nadýchol...vzduch, ktorý ho naplnil mu však náhle vyrazila prudká rana, rozseknúca mu chrbát aj s kúskom svalu, ktorý využíval k ťahu za reťaze. Drsne klesol na nohy, palivá bolesť ho donútila zvriesknuť a on konečne na chvíľu zavrel oči.

Nebolo to však k ničomu...raz keď sa mu krvavý výjav vryl do mysle, nič okrem bielej ho nedokázalo zmyť, práveže mať zavreté viečka bolo ešte horšie a on ich radšej rýchlo otvoril, neschopný zniesť premietajúce sa obrazy vo vlastnej hlave.