Popros! 2

Prológ: Čas k novému začiatku

Krv. Všade bola krv... maskujúc každú inú farbu, ktorej sa jej masa dotkla, sa zdalo, akoby nabrala vlastnú inteligenciu, akoby sa stala niečoho stelesnením a zámerne rozširovala svoj dosah, zanechávajúc po sebe stopy, kde sa len jej konzistencia rozpila.

Na jeho rukách, na jeho tvári, na jeho oblečení aj zvyšnej pokožke...jednoducho všade, kde sa jeho oči v snahe utiecť od hrôzostrašného výjavu pokúsili preskočiť...od jednej červenej oblasti k druhej...od jedného kútu kúpeľne k ďalšiemu...nebolo od nej úniku. Bordová a hustá, vytekajúca zo štyroch nehybných tiel, spoločne naukladaných v úzkom priestore vane, ktorej jedinou vadou bola ešte nedávno pleseň, aktuálne mu pripadajúca ako úplne banálny problém.

Nehybne sedel v ich obkolesení, prehnane vnímajúc, ako sa jeho malé telo začína v krvi takmer kúpať, hoc sa pod ním v skutočnosti mohla vytvoriť len niekoľko centimetrová vrstva. Cítil na sebe ruky, cítil na sebe chladnúce prsty v kontraste s ešte nedávno horúcim podnetom, ktorý z nich sálal...cítil odporný zápach ako aj samotný vzduch nasiakol smrťou...a predsa sa nedokázal pohnúť.

Jeho oči kmitali z tiel na ostré kovové predmety taktiež ušpinené červeňou...stačila chvíľka stačilo málo a bol by teraz nehybne ležal pri nich, bol by skončil rovnako...a možno by to bolo lepšie.

Štyri ženské postavy, tri z nich stále nie veľmi vyspelé, hoc staršie od neho, mali na tvári pokojný výraz...bolo to asi po prvý krát, čo ich takto videl, čo ich oči neboli naplnené desom a bolesťou, ale ničím...nebol v nich kľud, no aj tá prázdnota vyznievala správnejšie než to, čo v nich videl, keď ešte žili...ak sa to tak dalo nazývať.

Ich ochabnuté tváre so zamrznutým úsmevom, akoby sa za života nenaučili ako tento výraz správne vyčarovať, dávali najavo, s akou úľavou sa pobrali na druhý svet.

A on tam len ticho sedel...prehĺbený dych, oči dokorán podobne ako mávali každodenne v hrôze aj oni, neschopný sa dostať z ich obkolesenia, zo zovretia najstaršej, ktorá sa ho pokúsila prehovoriť k rovnakému činu...len tam čakal, ani nevedno na čo...možno na ich nemožné prebudenie, možno na to, že sa postavia a pustia ho zo zamknutej kúpeľne...nevedel, no čakal...čakal a čakal...až kým jeho samotná pokožka nenapáchla krvou, kým mu nedošli slzy, kým viac nevládal hlasno panikáriť, kým jeho sestry nezačali smrdieť horšie...ako smrť...hoc pre neho samého stačil k tejto predstave aj samotný pach krvi.

Bolo mu zle, bolo mu tak hrozne zle, že mal pocit, že sa opäť povracia...avšak jeho žalúdok bol príliš prázdny...všetko z neho vyšlo už pár minút po tomto ohavnom čine. A teraz...teraz sa to len zhoršovalo.

Musel odtiaľto ujsť, musel sa z tohto dostať, musel niečo spraviť. Roztrasene zo seba konečne zošuchol ruku svojej druhej najstaršej sestry, ktorej zakrvavená paža mu zrazu pripadala ťažšia než kedykoľvek pred tým.

Odsunul jej nehybné telo, čo najďalej dokázal, ako mu len priestor vane dovoľovali a pomaly sa dostal zo sedu do kľaku, podoprúc sa rukami o dno. Očami sledoval, ako sa celé jeho drobné dlane skryli pod hladinou krvi. Jeho dych sa opäť prehĺbil, pohľad vydesene odtiahol a pokúsil sa vstať, aby mohol z tohto pekelného kotla vyjsť...avšak bolo to zbytočné...nedokázal ani len donútiť svoje nohy k normálnemu pohybu...akoby ho jeho štyri mŕtve sestry držali u seba.

Rukami uchopil okraj vane, zanechajúc na ňom o ďalší krvavý odtlačok viac a pokúsil sa teda prehodiť svoje telo zo samovražedného kúpeľa na o niečo menej špinavú dlážku. Netušil, ako to chce bezpečne urobiť a ani čo budú jeho kroky potom, ako sa mu to podarí...jednoducho sa bez premyslenia vyšmykol v panike z vane, akoby sa snažil dostať z jej vnútra hockam inam, pokojne aj za cenu modrín...čo bola aj pravda.