Popros! 2

Čas k udobreniu

Jayl si to pomerne užíval. Aj keď nebol sadista, určitým spôsobom ho tešilo vidieť patróna v jeho pozícii, respektíve v situácii, kedy mal strach aj napriek tomu, že mu to robil on. Predsa len, Ian by si mal uvedomiť, že chyba nebola na jeho strane, že nereagoval prehnane ani sa nespával urazene pre nič za nič...a toto bola dobrá príležitosť k tomu, aby si to odskúšal na vlastnej koži.

A tak si do neho spokojne pichal. Nie veľmi hlboko, keďže naozaj netušil, čo robiť, keby trafil niečo, čo nemal, patrón by mu tu vykrvácal alebo podobne...nebol si istý, či je niečo také vôbec z pomerne malej ihly možné, ale nemienil to riskovať. Preto to robil opatrne. Vtláčal prázdnu injekciu do Ianovej ruky, ktorá začínala vyzerať ako tá feťáka, spokojne pozorujúc, ako sa pri každom jednom vpichu trhne, stiahne prsty ešte silnejšie v päsť a v neustupujúcom napätí, akoby očakával niečo horšie, len prerývane dýcha.

Avšak v určitej chvíli ho to prestalo baviť. Nebol si istý, či to bolo v momente, keď si Ian stiskom zubov rozkusol peru, no predsa neprestával v tomto samopoškodzovaní, akoby si to sám ani neuvedomil...alebo či to bolo vtedy, keď pri každom vpichu začal vydávať sotva počuteľné, no predsa podľa Jayla jasne vystrašené stony, no predsa onedlho došiel do momentu, kedy mal dosť, kedy mu prišlo, žeby to aj mohlo stačiť, že Ian pochopil, čo chcel dosiahnuť.

,,Už chápeš, aké to je desivé, keď ti niekto robí to, z čoho máš traumu?" spýtal sa a ihlu odhodil do šuflíka pri posteli, keďže kôš na blízku nevidel.

Avšak Ian mu neodpovedal...buď ho nepočul alebo nechcel priznať svoju chybu, načo dostal Jayl opäť chuť tu injekciu vytiahnuť a ešte mu trochu ukázať...avšak vo chvíli, ako si uvedomil, že napätie jeho patróna neustúpilo, že jeho ruka ostáva rovnako pevne zovretá, že jeho telo sa stále rovnako chveje a jeho pera krváca stále viac...Jaylovi došlo, že asi nepočul, čo povedal.

,,Iaaan!" zvýšil teda hlas, ,,Pochopil si, ako som sa cítil, či mám pokračovať?" už nemal chuť, ale tak, jeho patrón by mohol preukázať trochu pokory, nie? Hoci to by asi nebol Ian.

Avšak nevyzeralo to, žeby mal ten chuť odpovedať, a tak sa Jayl naštval a siahol po šatke na jeho očiach: ,,Ian, neignoruj ma sakra, je tvoja chyba, že-" slová sa mu zasekli v krku vo chvíli, ako látku z Ianovej tváre stiahol, spatriac tak jeho kompletný výraz.

Bolo to asi po prvý krát, čo videl svojho patróna v reálnom strachu. Dokonca ani v Hretme na infúziách to nebolo také viditeľné, dokonca ani vtedy, keď ho Patrik postrelil a Michel mu ho vzal...a to už bolo čo povedať. To čo v Ianových rozšírených očiach na sekundu zazrel, bola číra esencia niečoho, čo sa mu k nemu absolútne nehodilo a predsa vedel, že je to skutočné.

Preto, aj potom, čo si Ian uvedomil, čo sa deje, aj potom, čo jeho panika trochu vychladla, potom, čo si spojil aktuálnu situáciu a zaškrtol to, čo si asi jeho hlava v oslepení vytvorila za reálne spomienky...aj po tom, čo sa zahanbene zamračil a pozrel do strany, akoby nedokázal vystáť, v akej pozícii ho práve Jayl videl, predsa sa jeho zverenec spýtal:

,,Si v pohode?" prekvapila ho tak reálna reakcia.

Ian však mlčal, cítil sa totiž hrozne. To, že sa mu práve v hlave prehrali najhoršie spomienky života, to, že si ešte pred sekundou myslel, že sa vrátil do laboratória a podstupuje ďalšie testovanie Amary a to, že mal pocit, že sa pod tou šatkou nedobrovoľne rozplače, bolo všetko nič oproti uvedomeniu, že ho tak Jayl práve videl. Vydeseného, zraniteľného..slabého...takého, aký bol vtedy. Cítil sa otrasne...bolo mu hrozne...chcel to vymazať, chcel okamžite vymazať tú spomienku z Jaylovej hlavy...no vedel, že to nie je možné.

,,Ian?" zaujímal sa Jayl opatrne, keď k nemu patrón stále nenavrátil pohľad a len sa zahanbene díval do strany.

Ian si totiž uvedomoval, čo je na tom všetko najproblematickejšie. A to fakt, že ešte neskončili. Ostatne dovolil Jayovi robiť si s ním čo chce celý večer, a hoci mu prišla tá jeho hra s ihlami ako týždne, nemohlo to trvať vôbec tak dlho. Úprimne začínal ľutovať, že to nepremyslel lepšie. Čo sa týkalo otrockých vecí, dokázal ich zvládnuť...ostatne nič z toho, čo sa mu tam stalo, nedokázalo prebiť traumu z Hretme, a tak to dokázal prekusnúť...avšak nemohol robiť obe naraz...fakt nie...mal pocit, že ak ho dnes Jayl ešte viac poníži, bude ho musieť zavraždiť, aby sa cítil lepšie.