Too hot to handle (Juraj Slafkovský fanfiction)

Chcem aby to bolo viac

Po raňajkách sme sa s babami išli prejsť po okolí zatiaľ čo si chalani balili veci a upratali apartmán. Išli pokračovať v prípravách na MS a my sme v ten deň už odchádzali domov. Stále som si v hlave prechádzala čo sa vlastne stalo, no stále som to úplne nespracovala. Boli sme v neďalekom lese kde okrem nás nikoho nebolo.

Nonstop som myslela na minulú noc, na nič iné som sa nedokázala sústrediť. Baby sa bavili o chalanoch celkom povrchne aj keď im bolo spolu veľmi dobre, nezdalo sa, že by sa chceli nejako viazať.
Timea: Keď som zbadala to jeho telo, to bolo niečo neuveriteľné!
Aďa: Presne! Šimon bol extrémne vyšportovaný a tá výdrž k tomu.... Fu už teraz mi je teplo len keď o tom rozprávam...
Timea: A ty si vôbec niečo z toho pamätáš? Veď ste včera vyprázdnili všetko čo bolo v bare. Nechápem ako teraz vôbec dokážeš chodiť.
Aďa: Tima, zlatko, čo ma nepoznáš? Ja som predsa veľmi dobre vytrénovaná!
Timea: Sári a ty čo si dnes ticho? Žeby Jurko nebol taký dobrý ako si čakala? *zasmiala sa*
Aďa: O tom pochybujem, veď ich bolo počuť až do Košíc.
Ja: Bolo to veľmi dobré, len...stále nad tým premýšľam...nechce sa mi rozprávať....
Timea: Určite si to v hlave ešte tisíckrát prehráva!!! Hahaha

Pravdou bolo, že mi postupne dochádzalo, že Juraja nechcem len ako chvíľkové potešenie, ale ako dlhodobú záležitosť. Veľmi mi na ňom záležalo. Myslela som si, že to cíti rovnako, no keď som počula baby, ako sa rozprávajú, napadlo mi či to on nevidí rovnako ako ony. Že som bola pre neho len radosť na jednu noc a po dnešnom dni ho už nikdy neuvidím... Pri pomyslení na to, sa mi do očí tlačili slzy, no musela som sa kontrolovať, lebo sme sa už takmer vrátili naspäť k apartmánu.

Chalani čakali už na parkovisku pred ním a povedali nám, že nás odvezú na stanicu. Cestou v aute sa Tima, Aďa, Šimon a Pali rozprávali ako včera, no my s Jurom sme boli úplne ticho.
Keď sme prišli na stanicu a pozreli sme odkiaľ nám ide vlak, chlapci nám pomohli s ruksakmi a odprevadili nás ku vlaku. Aďa a Tima sa so svojimi chlapcami rozlúčili so slovami "bola sranda, píšeme si a niekedy si to zopakujeme". Ja s Jurajom sme sa len objali, nič sme nepovedali, len sme tam tak stáli pritúlení k sebe celkom dlhú chvíľu. Trhalo mi to srdce že musím od neho odísť. Chcela som niečo povedať, no nevedela som čo.
Timea: Mali by sme už ísť do vlaku, o chvíľu odchádza.
Pomaly sme sa s Jurkom pustili a zbadala som, že aj jemu sa do očí hrnú slzy.
Nastúpili sme do vlaku a sadli sme si do nášho kupé. Chalani nám ešte kývali cez okno
Šimon: Šťastnú cestu! Bolo nám s vami super!
Videla som na čas, a vedela som, že vlak o minútu odchádza.

Z ničoho nič sa Juro rozbehol do vlaku.
Pali: Čo robíš? Veď to odíde aj s tebou!
Vošiel do nášho kupé, chytil ma za ruky a postavil ma a potom mi venoval dlhý a vášnivý bozk.
Juro: Nechcem aby si odišla. Mám ťa veľmi rád. Si to najúžasnejšie dievča aké som kedy stretol. Sľúb mi prosím, že naše stretnutia budú častejšie a že ťa budem môcť ľúbiť ako nikto iný.
Vtedy slzy smútku vystriedali slzy radosti.
Ja: Sľubujem, sľubujem! Moje srdce už patrí len tebe a nechcem nikoho len teba!
Ešte raz sme sa pobozkali a objali.
Ja: Ale teraz už bež, lebo to naozaj s tebou odíde. Budem ti písať 24/7 a všetko vymyslíme, aby sme sa mohli výdať čo najčastejšie. Len teraz už utekaj!
Juro sa usmial, vyšiel von na poslednú chvíľu a posledné čo som zo Žiliny videla, boli traja krásni kývajúci chlapci z ktorých jeden z nich bolo v tom momente moje všetko.