Too hot to handle (Juraj Slafkovský fanfiction)

Možno stačilo nedvihnúť telefón

-Sobota 14.5. 13:30-

Sedela som za stolom v talianskej reštaurácii a jedla šunkovo-syrovú pizzu. Juro so Šimonom sedeli oproti mne a sledovali aktuálny rebríček budúcich draftovaných chalanov do NHL. Nerobia to často, ale sem-tam si niečo pozrú, aby mali prehľad ako na tom sú. Paľo Time a Adi ukazoval fotky z mesta čo urobil ešte predtým ako prišli a ja som tam len ticho sedela a premýšľala. Po tom ako som včera prišla na hotelovú izbu som hneď zaspala, aj umyť som sa stihla až ráno. Včerajší deň bol skvelý, no to všetko čo sa udialo ma stihlo poriadne unaviť. Horšie bolo, čo sa dialo ráno, keď som sa zobudila.

Okolo 7:30 ma zobudilo zvonenie môjho mobilu. Nejakým zázrakom som ho poslepiačky zdvihla.
Ja: *rozospatým hlasom* Haló?
Otec: Sára, musím ťa okamžite požiadať aby si odišla z Fínska a vrátila sa domov.
Ja: Čože? Oci? Čo sa deje? Ako to myslíš?
Otec: Tvoja matka mi klamala a povedala že si išla na dva týždne ku kamarátke. Ale včera som pozeral zápas a videl som ťa na kocke. Čo si o sebe myslíš? Myslíš si, že mi môžeš len tak klamať?! Ty aj tvoja matka ste dobre vedeli, že by som ti to nikdy nedovolil. Nie len že si išla do Fínska, ale ešte si tam išla s nejakým hnusným hokejistom, ktorého ledva poznáš. Takže ešte dnes večer nasadneš na lietadlo a odletíš naspäť do Bratislavy. Na letisku ťa počkám a potom sa ešte o všetkom porozprávame. A nemysli si, že ti ešte dovolím ísť niekedy von. Po tomto sme spolu skončili.
Ja: Ale oci...prosím, nechaj ma to vysvetliť.
Otec: Prídeš pekne domov a tam to môžeš vysvetľovať koľko chceš.

Bez rozlúčenia telefón zložil. V tej chvíli som sa rozrevala ako malé dieťa. Z očí sa mi hrnuli slzy ako vodopády a môj vankúš bol z nich o chvíľu celý mokrý. Takto som nariekala s malinkými prestávkami asi hodinu. Odrazu to všetko dobré čo som zažila sa zrútilo ako domček z karát a môj šťastný život sa prevrátil o 180 stupňov.

Nevedela som, ako to mám Jurovi povedať. Na raňajkách aj potom, som sa tvárila akoby nič. Vždy, keď som chcela otvoriť ústa a povedať mu to, nevyšiel zo mňa ani hlások a tak som len sledovala ako sa všetci bezstarostne radujú zatiaľ čo som sa vo svojom vnútri dusila.

Juro: Sári, Sári! Sárka!
Zo zamyslenia ma prebral môj frajer.
Juro: Si vporiadku? Dnes si nejaká tichá...deje sa niečo?
Ja: Smieme sa ísť porozprávať trocha nabok?
Juro: Ale jasné, poď tuto vedľa.
Podišli sme o pár krokov ďalej v reštaurácií. Hlas sa mi triasol ako keď som mala v škole prvýkrát recitovať báseň pred celou triedou.
Ja: Nehovorí sa mi to ľahko...dnes ráno mi volal otec...bol veľmi, naozaj veľmi nahnevaný, že som tu. Nevedel o tom, mama mu klamala že som inde.
Juro: Nepáči sa mi kam tvoj monológ smeruje...
Ja: Ja viem, mrzí ma to, ale musím odísť. Už dnes. Otec je naozaj hrozný keď sa naštve ale toto ho úplne dorazilo. Ani nevieš ako veľmi mi je to ľúto.

V tej chvíli som už nedokázala rozprávať, hneď som sa rozplakala. Juro ma objal a zostali sme obaja smutní v objatí stáť na boku reštaurácie.

Večer mali chlapci zápas a tak som na letisko musela ísť sama. V depkách som priletela domov a počúvala som nadávky môjho otca na mňa, moju mamu, Jura a asi aj na celý svet.