Too hot to handle (Juraj Slafkovský fanfiction)

Posledný je víťazný

-Utorok 24.5. 15:15-

Nepamätám si, kedy som naposledy bola takto nervózna. Na štadión sme s babami prišli o hodinu skôr, aby sme chlapcom zaželali veľa šťastia a nakúpili si jedlo a nápoje na zápas. Našli sme si svoje miesta, rozprávali sa a scrollovali instagramy, aby sme zabili čas a nemysleli na to, ako dôležitý je tento zápas pre našich chlapcov ale aj pre celé Slovensko.

Tima: Myslíte, že im to vyjde?
Aďa: Ale áno, musí im to vyjsť.
Tima: Máš pravdu, oni to zvládnu, dajú do toho všetko. Pali bol včera odhodlaný na dnešnom zápase aj dušu vypľuť, len aby vyhrali.
Ja: Určite to zvládnu, všetci im držíme palce a vieme akí sú úžasní. Aha, už nastupujú na ľad. Teraz ticho, idem hľadať Ďuriho.
Aďa: Akoby tu všetci ostatní nehulákali, ale my máme byť ticho...
Tima: Akoby ti naše reči bránili vo výhľade na tvoju dvojmetrovú dvadsiatku.

Keď chlapci vyšli na ľad, vyzerali, že sú v dobrej nálade. Ešte si pred zápasom niečo potiahli do nosa, aby sa im lepšie hralo (samozrejme len legálne veci) a zápas sa začal.

Prvých desať minút sa nič zaujímavé nedialo, no potom sa Tomáš Tatar prebudil zo zimného spánku a konečne po dlhom čase skóroval. Ale bol to pekný gól, priala som mu to. Hneď potom Gachulinca vylúčili, no našťastia chlapci vpohode oslabenie ustáli. Pár sekúnd pred koncom prvej tretiny sa Tomáš opäť rozbehol a strelil druhý gól. Hviezdy mu dnes asi naozaj prajú a tak naše publikum na štadióne bolo čoraz veselšie a veselšie.

Druhá tretina bola ešte lepšia ako prvá. Skoro som od úžasu neverila vlastným očiam. Gól dal Pali (to že to bol on ste mohli zistiť aj podľa Timeinho výskotu), potom Rosandič a piaty gól sa pripísal môjmu Jurkovi. Bola som na neho veľmi hrdá a veľmi som sa s ním tešila. Viedli sme neuveriteľných 5:0.

Začiatok tretej tretiny nebol úplne vydarený, keď sprostí rozhodcovia vylúčili Paľa kvôli zlomenej hokejke s ktorou ani nehral. Dali nám v presilovke gól, čo trocha zamrzelo. Ale stále to bolo 5:1. Asi minútu a kúsok pred koncom sa pri dánskej bránke opäť začal mihať puk a tentokrát to využil Šimon. Dál krásny gól po ktorom Adriana takmer vypadla z tribúny. Syky mu hneď išiel vybaviť puk a 6:1 pred koncom zápasu bol naozaj veľmi dobrý stav. V poslednej minúte do ich brány ešte raz puk hodil Paľo a tak sme vyhrali nad Dánskom 7:1. 7:1!!! Wau. Takýto úžasný výsledok asi nikto nečakal.

Celé slovenské hľadisko bolo nadšené, s babami sme vyskakovali a kričali na chlapcov akí sú super a ako ich ľúbime. Radosť z nich vyžarovala ako jasné slnko a štadión sa skoro zrútil od nášho nadšenia a oslavovania.

Spomedzi všetkých hráčov na ľade sa na mňa zahľadel ten s číslom 20. Pozrel sa mi do očí, poslal pusinku a ja som mu ju opätovala. Vymieňali sme si úsmevné pohľady a ja som vedela, že v ten moment sa cítim najlepšie zo všetkých ľudí na svete.

Nech už koniec majstrovstiev bude akýkoľvek, stále som a stále budem hrdá na našich chlapcov a na môjho frajera. Na môjho Jurka. Na to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Na toho človeka, ktorý mi zmenil celý život a vďaka ktorému som mohla zažiť to, čo nikdy predtým.