Peklo

1.časť

Bol normálny deň...teda keď sa dá normálny  deň u mňa nazvať normálnym . Posledný školský deň . Na začiatku roka by som sa aj potešila koľko vecí prinesie , ale po smrti rodičov to išlo všetko dolu vodou .

Nezostalo mi nič , teda okrem môjho brata a toho mám rada viac ako seba . On jediný mi ostal . Akonáhle naši zomreli  sa mi snažil pomáhať ako len mohol , ale nebola som pripravená na všetku tú pozornosť a tak som sa utiahla do seba , nemám ani kamarátov a môjho brata som kvôli tomu skoro pripravila o tích jeho . Tak moc sa mi snažil pomôcť , ale ja som to všetko zhoršila mojím správaním a s tým , čo ešte len malo prísť , na to by peklo nestačilo.

Súčasnosť

Kráčala som po ulici so slúchadlami v ušiach . Zas som takto odignorovala celý svet . Robím to stále , keďže som sama  . Celú dobu , pomyslela som si trpko a zamračila sa .  Ľudia prechádzajúci okolo mňa hádzali pohľadmi . Všetci to totiž vedeli , vedeli čo sa stalo mojim rodičom , čo to spravilo so mnou . Ale tej autonehode sa bohužiaľ nevyhli ...

Z myšlienok ma vytrhlo zahrmenie . To je skvelé  , pomyslela som si , ale ...vlastne sa to k mojim pochmúrnym myšlienkam hodilo . Dokonca aj šťastie vie , že sa odo mňa má držať ďalej . A aby ste ma lepšie spoznali som , keďže som nevychovaná a nepredstavila som sa  Becka , ja viem mám originálne meno ako zo zlého filmu , ale je to jediná vec čo po rodičoch mám . No a  blonďavé vlasy , rovnaké ako mala mama . 

Nenávidím blondínky , ironické ja viem a ešte sú tu moje smaragdovo-zelené oči , rovnaké má aj brat (Benjamin )  . Niekedy keď mám zlú náladu , vždy hovorí , že sú krajšie ako tie jeho a obviňuje ma , že som mu ich ukradla a popritom vždy vie nahodiť nejaký ten , vtip, aby ma rozveselil .

Bývame sami vo veľkom dome a v takomto ročnom období aký je požehnaní jeseň sa nedá toho moc robiť . Dnes nám začali jesenné prázdniny , zvyčajne bývajú skoro týždeň , ale kvôli rekonštrukcii školy a aj vďaka mojim tak strašne , múdrym , spolužiakom máme o 3 týždne viac - čiže mesiac . Ale som im aj vďačná , keby nerozbili tie okná a nevyvalili dvere ( dá sa to vôbec ?  ) , myslím , že hej .  Hrať kriket , tak by som tú čudesnú aktivitu čo stvárali nazvala , s kameňmi nebol príliš dobrý nápad . V ulici vládlo absolútne ticho. Sem - tam ho prerušilo nejaké to zahrmenie.

Začula som za sebou zastať auto , ale nevenovala som tomu pozornosť keďže tadiaľto chodievalo  veľa áut a bola som blízko parkoviska . No keď som za mnou  počula ako zastavilo  ( autá predsa po chodníkoch nejazdia ) , strnula som , ale neotáčala som sa až kým ma niečia ruka neoblapila okolo pása .  Vtedy sa mi do hlavy nahrnuli myšlienky , pýtali sa . Myklo ma , chcela som sa otočiť a vykríknuť , ale niečia ruka mi chňapla po ústach a začala ma ťahať do  čierneho SUV .

Cestou k nemu som sa snažila vykrútiť sa zo zovretia nejakého muža  .  Jeho ruky a svaly sa napli keď som sa váhou vrhala do predklonu . Ručala som cez stisk jeho ruky na mojich ústach , ale nikto kto bi mi pomohol alebo aspoň videl , čo se deje tu nebol .  Dovliekol ma k autu ,hodil ma do doň a zamkol dvere na mojej strane .  Všimla som si ako vyzerá : skoro som zinfarktovala , nebol to muž .Chlapec ? Mohol mať osemnásť, maximálne a to som tipovala a dúfala , že nemá menej , keďže už šoféroval . Bol to obyčajný chalan , nie nijak neobyčajný  , ale aj tak som cítila akou silou ma ťahal. Neobyčajný až na to že ma unáša ! V tvári mal nečitateľný výraz . Jeho kratšie čierne vlasy sa mu od dažďa priliepavali o čelo , pod ktorým sa mu pýšili ľadovo- modré oči . Otvoril dvere na strane spolujazdca a hodil ma na sedačku .

,, Čo to robíte ? Pustite ma prosííím ! " snažila som sa otvoriť dvere , búchajúc o sklo , ktoré bolo čierne a nebolo cezeň vidieť , ale nepohla som s nimi . Moje priania mu neboli po vôli .  Za mnou som uvidela pohyb a zhíkla som . Rýchlo som sa otočila dozadu . Bol tam ešte jeden a usmieval sa na mňa chlípnym pohľadom ako idiot .  Začala som vrieskať a udierať päsťami do okna na dverách pri mne .

,, Sklapni , " doľahol ku mne hlas toho čo ma do dodávky hodil  . Chcela som pokračovať , ale predbehol ma ten druhý. Vysoký , útli a rovnako desivý .

,,  Fajn ja už pôjdem , a ty Diego , " ukázal  prstom  na menovaného , Diega , ktorý mal v tvári trochu viac čitateľnejší výraz , bolo vidieť , že je nahnevaný  . ,, To nepobabri " s varovaním vyšiel z auta do hustého dažďa a zmizol v diaľke. Docela sa ponáhľal , no nečudovala bi som sa mu , za únos si to pekne vypečie .  Diego strčil kľúče do zapaľovania a vyrazil . Ježiši , čo to robí ? On ma unáša!  A čo teraz ? Nemám ako zavolať bratovi , lebo mi vypadol mobil , ktorý ostal ležať vonku v daždi . Začala som kričať a búchať o sklo . Zúfalstvo sa dostavilo ako nutkavý pocit .

,,  Pomóc , prosíím !! " on sa len uchechtol nad pozorovaním môjho kriku  a úkosom na mňa pozrel.  Prehovoril kľudným hlbokým a zachrapčaným hlasom .

,,  Krič si koľko chceš , aj tak tu nikto nieje . "  Ja som aj tak pokračovala . Po pár minútach môjho bezcieľneho kričania začal drviť rukami volant , zrejme mu to už liezlo na nervy , ale nemienila som sa vzdať.   Stále som ho  zahrabávala otázkami : ,,  Prečo to robíš ? Kam to ideme ? Chcem ísť domov !!" s očí mi začali tiecť slzy ako hrachy a zasa som sa rozkričala . Na to prudko zastavil a obrátil sa ku mne . Ja som ho s celej sily  búchala päsťami , kde sa len dalo  aby sa ma nedotýkal . Otvoril skrinku vpredu na aute a vytiahol s nej... šedú pásku . To nie . Myklo so mnou.  Než som sa stihla odtiahnuť priblížil sa bližšie.

" Nie....mmm " môj plač prešiel do ručania , keď mi ňou zalepil pusu . Potom mi ju oblepil aj okolo rúk .

" Buď už ticho , kto to má počúvať ?!" vyštekol na mňa . Vydesene som naňho zazerala . Ešte mi párkrát prešiel ňou cez rifle popri čo som na neho gánila  , a kmásala som so sebou na všetky strany . Prilepil mi k sebe aj nohy a naštartoval  .  Tá páska klamala o svojej labilite . Ja som tieto zvuky vydávala  zo seba dobrých desať minút , kým mi neprestal dochádzať kyslík v pľúcach , potom som bola nútená na chvíľu prestať a dýchať . Dýchala som veľmi rýchlo a vôbec nie pravidelne . Cez okno som videla ako sa stále viac vzdaľujeme od mesta . Kam  asi ideme ? Po pol hodine mi hlava odkvacla únavou z plaču  k oknu a zaspala som . 

Tak toto je prvá časť príbehu dúfam , že sa zatiaľ páči. Tento príbeh som upravovala už asi stokrát a bola to prvá trapošina - úprimne je mojou hanbou , ale väčšine z vás sa páčila , ale tá moja gramatika ( no bola si vtedy sprostá , priznaj si to ) . Posledná úprava diakritiky prebehla 1.3.2017 keď tak upozornite ak som niečo prehliadla .