Peklo

2.časť

Prebudila som sa nato , ako auto s  trhnutím zastavilo . Prudko som sa nadýchla  keď niekto otvoril dvere na mojej strane a až vtedy  som sa vrátila do reality . Vonku bolo už šero a keďže sme vyrazili okolo obeda oči sa mi ešte neprispôsobili svetlu , lebo okná na aute boli čierne . Spomenula som si . SUV s čiernymi sklami a...neznámy .

 ,,  Vystúp ! " vyštekol a prebral ma z môjho rozmýšľania . Krutý hlas ho ako únoscu poznačil . Mal natiahnutú ruku a prstom ukazoval na zelenkastý trávnik. S plačom som krútila hlavou . Úzkosť a strach sa ako pocity dostavili hneď po prekvapení , ktoré hralo známkami ľudskej krutosti . Odpoveďou mi bolo jeho zamračenie . 

,, Fajn , " chytil ma za ramená a hodil ma pred seba na štrkový chodník . Než som sa stihla postaviť zdvihol ma za ruky zo zeme . Bez súcitu , bez hanby akoby som bola odpad .

,,  Pohyb ! " kričal na mňa kým som sa rozhliadala okolím .  Stál nado mnou s prísnym pohľadom. Ja som sa ani nepohla . Pád na štrk mi spôsobil bolesť v členku a tak som tam plačúc sedela a čakala čo spraví. Chytil ma za vlasy a surovo ma vytiahol na nohy . Zvrieskla som bolesťou , teda skôr pokúsila som sa o to , keďže som cez ústa mala izolepu. Chudera .

,, Tu si môžeš kričať , koľko chceš " povedal vlečúc ma .  Pochopila som , že okolie bolo prázdne , tak veľký pozemok aký bol pred nami nemal v periférii nič okrem samoty . Boli sme na veľkom pozemku a pred nami sa pýšilo obrovské sídlo . Všade naokolo boli stromy , teraz už šedé ako ich zanechala jeseň. Prešli sme cez bránu , ktorá sa sama otvorila a potom následne aj zatvorila . Sídlo bolo s každej strany zarastené stromami a kríkmi ktoré sa ťahali 3 metre nad našimi hlavami . Odťalo sa len tak ľahko nevyvlečiem, pomyslela som si . 

Prečo mám pocit , že to tu poznám?  V živote som tu nebola , ale vedela som  čo sú tieto miesta zač . Toto okolie a vlastne všetko v okruhu kilometrov patrilo pracháčom . Všetci žili mimo mesta . Asi ich nudilo sa tam pozerať na takých ako my . Predo mnou sa týčil obrovský pozemok. V strede stála veľká fontána s ktorej ešte stále vytekala voda . Prišli sme k mohutným dverám s veľkými klopadlami . Kto v dnešnej dobe si môže dovoliť niečo také ? Normálny človek asi nie , odpovedal mi môj vnútorný hlas . Ale prečo ma uniesli ? Nie som predsa bohatá , nemôžu za mňa chcieť výkupné a aj keby , nevyzerajú , že peniaze nemajú skôr naopak . Tak čo potom odo mňa chcú . A čo chce on , konkrétne ? Nemám peniaze a som sirota . Pri tom slove som si spomenula na brata . Bože , určite sa o mňa bojí . Hľadá ma ? Všimne si , že som neprišla domov?  No tu by ho aj tak nenapadlo hľadať . Išli sme dosť dlho , určite sme veľmi ďaleko od domova, pomyslela som si . Prečo sa to musí diať mne ? Prečo si radšej nezájdu k nejakej súkromnej škole  a neunesú nejaké  dieťa , ktoré je syn či dcéra nejakého premiéra alebo tak ?  Nie oni musia uniesť mňa toho najnezaujímavejšieho človeka na planéte . Vážne ?  zasa sa ozval ten hlas . Sklapni , odvetila som mu v mysli.

,, Páči ? " vyslovil po dlhšej odmlke môj únosca . Jeho otázka mnou zmietala na odpor . Pokrútila som hlavou. Zamračil sa pri mojej reakcii .

,,  Neboj , však tebe sa tu zapáči , to ti garantujem , " odvetil uškŕňajúc sa . Zastal pri mohutných dverách a do zámku strčil kľúč . Keď sa dvere otvorili zalialo nás svetlo prichádzajúce z miestnosti . Z každej strany viedli mramorové biele schody , ktoré sa po stranách stáčali doľava a doprava . Zo stropu visel obrovský krištáľový luster od ktorého sa odrážali posledné lúče slnka. Uvidela som k nám utekať nejakú malú ženu v  zástere .

  ,, Dobrý večer pane ,  " zdvorilo sa uklonila a úkosom na mňa pozrela. V jej očiach som nezbadala nenávisť ako u neho . Zarazila sa a pozrela na veľkého muža pred sebou . Čo to má akože byť ? Opýtala som sa . Realita ? Odvetil hlas . V mysli som mu zanadávala .  Žena mi smutne kývla hlavou na pozdrav a odišla s kopou prádla v rukách. Pozerala som na ňu až kým neodišla . Šialený ľudia .