Peklo

11 časť

O pár dní

Pobalili sme si nejaké veci a boli sme rozhodnutí odísť . Síce neviem aké ciele mal pred sebou on , no chcel byť so mnou a ja  s ním . Niekto tomu možno neverí , ale ja verím , že stretnutie s ním bola nejaká malá časť môjho osudu , ale teraz si ho chcem zvoliť sama . 

Boli sme už na schodisku , keď sme začuli škripot otvárajúcich sa dverí . To nemôže byť on , ešte nie !  No moje predstavy sa naplnili . Hneď ako som ho zbadala som sa potkla o schod a so zadkom narazila na jeho okraj . Diego vyzeral trochu prekvapene , keď ma tam uvidel stáť s Andrewom po boku . Andrew sa tiež nehýbal . Povedala by som , že ani nedýchal .

,,  Ale , ale " hovoril  hlasom , ktorý mi prenikal  až do duše . Zasa ten jeho úškrn , no tentoraz mu bolo vidieť na očiach , že má psychopatické zmýšľanie .

,,  Nie som preč ani týždeň a ty už sa bezo mňa nudíš , zlatko ? " povedal úlisne  a začal si ma premeriavať od nôh až sa napokon zastavil na mojej tvári . Ja som naňho len vydesene hľadela . Zabije nás , prebehlo my mysľou . Keď chceš chytiť nejaký príval odporu urob to teraz ! " varoval ma hlas . Potom som ho už nepočula , akoby sa aj on strachom skryl niekde v mojom vnútri za nejakú neviditeľnú oponu .

,, Tak a teraz si to zožerieš ! " prerušil mi myšlienky Diego a vykročil ku mne . Andrew ma chytil za ruku a začal ma ťahať hore . Diego sa s pohľadu naňho iba uchechtol . Kráčal za nami .

,,  A ty ,  " ukázal na Andrewa ,, si mŕtvi ! " hneď ako to povedal , cítila som ako Andrewovi na ruke nabehli zimomriavky a celý stuhol . Diegova hrozba ho vydesila . Diego sa k nám začal pomaly približovať .

,, Andrew utekaj ! " skríkla som v rýchlosti a ťahala  som ho po schodoch hore . Držali sme sa za ruky s úmyslom nepúšťať sa . No skôr on musel ťahať mňa , lebo som sa nemohla poriadne oprieť o boľavý členok.  Kroky za nami boli počuť zreteľnejšie , zrazu mi lakeť oblapila silná paža a potiahla ma dozadu . Neudržala som na schodoch rovnováhu a narazila si chrbát . Skláňala sa nado mnou Diegova rozzúrená tvár . Chcel ísť aj na Andrewa , ale pevne ako sa len dalo som sa mu v tom snažila zabrániť . Opakovane som mu poťahovala za rukáv košele , aby mal Andrew väčšiu šancu na útek . Vedela som , že pre mňa sa tá šanca rozplynula , len čo ma schmatol za ruku . Snažila som sa mu vykrútiť zo zovretia , ale keď mi začal pažu stláčať silnejšie , tak som to vzdala kvôli tlakovej bolesti čo mi prúdila po celej dĺžke mojej ruky . Andrew sa dostal k dverám . Vedela som , že by bezo mňa neodišiel , ale tiež to , že odtiaľto nedostaneme obaja . S dlhým nádychom som mu zakričala :

,,  Andrew , prosím utekaj na Baker Streets  24 a nájdi Bena , môj brat tam istotne bude , prosím utekaj ! " pri posledných slovách mi po tvári začali stekať slzy z toho , akou silou ma Diego držal za vlasy . Nádej som videla len u jedného z nás . Bol to zvláštny pocit dávať takto človeku možnosť k slobode . Bola to moja voľba , chcela som to tak . Pre nás . Pre neho .

,,  Prosíím ! " vykríka som plačúc na neho . Nemali sme inú možnosť . Otvoril mi dvere a pohľadom mi naznačil , že to urobí aj keď som videla ako aj jemu po tvári začínajú stekať slzy z toho akým tónom som mu to hovorila . Odháňala som ho , nie ...zachraňovala .  Vydýchla som si , keď ma poslúchol . Uvidela som ho utekať po vykamienkovanom chodníku za brány . Aspoň jeden s nás sa zachránil , uľavilo sa mi s toho pocitu , že aspoň on sa dostal von . Keby sa mu podarilo nájsť môjho brata tak snáď .....

Diego ma začal vliekol za vlasy po dlhom červenom koberci čo sa ťahal cez biele mramorové schodisko hore . Ťah za vlasy nepovolil , ťahal ma za ne ako nejakú handru . V tejto polohe som sa nemala ako brániť. Držala som sa jeho ruky ,  ktorá ma s celej sily ťahala za vlasy . Neprestajne som kričala a snažila sa zachytiť o všetko okolo čoho sme prechádzali . Nakoniec ma Diego za ruky zdvihol vyššie , nemala som mu ani odvahu pozrieť do očí , lebo som vedela , že tam uvidím pohľad toho psychopata .  Myslela som si , že kráčame do  ,, našej "  izby , ale len sme okolo nej prešli . Vliekol ma du suterénu , teda vyzeralo to ako suterén . Boli to schody ktoré viedli dole a na samom spodku sa týčili veľké kovové dvere . Bola tu väčšia zima ako vonku , keď som s otvorených dverí cítila ako vietor niesol chlad jesene  a jemné kvapky dažďa . V tomto momente by mi to bolo úplne jedno , radšej by som vonku mokla a mrzla , než tu byť s týmto trýzniteľom . 

Hodil ma do nejakej miestnosti , ktorá vyzerala ako väzenská cela . Bolo v nej počuť len kvapkanie vody . Ako pivnica .  Pod oknom stála malá posteľ na ktorej bola pohodená tmavo-zelená deka . Nič viac tu nebolo , teda až na tie reťaze pri stene , ktoré padali až na zem . Nevyzerá to dobre , podotkol hlas v mojej hlave . No konečne už som si myslela , že nikto nie je doma , odvrkla som mu . Plačúc som prišla do rohu miestnosti čo najďalej od dverí a zložila som si dlane  pred tvár . 

Tak ďalšia časť , pardon za pravopisné chyby . Na nich sa už raz pracovalo , dúfam že tam už nebudú . Začiatky sú naozaj trápne...