Keď minulosť stretne prítomnosť

5.Kapitola

-Clara-

Nedokázala som v noci spať. Premýšľala som nad slovami svojho psychiatra, na ktoré som však odpoveď už poznala. Prišla úplne sama, asi dve hodiny po našom telefonáte. A bola kladná. Rozhodla som sa ísť s ním, hoci budem zjavne na každej jednej prednáške trpieť ako pes. Ale chcela som na chvíľu vypadnúť, pozrieť sa niekam inam a niečo zažiť. Byť doma bola zrazu veľmi nudné a nezáživné. Svet ma volal a ja som ho chcela poslúchnuť.

Okolo piatej som už nedokázala viac ležať. Zapla som svetlenú reťaz nad posteľou a načiahla sa za notebookom. Ak som sa natoľko hrnula do USA, prečo nepodniknúť ešte jednu, trocha inú cestu? Roderick natoľko chcel, aby som za ním prišla a ja...ja som chcela tiež. Pokojne by som sa zobrala aj hneď teraz a sadla na najbližší let. Radšej som si však našla stránku kanadskej aerolinky a prezrela si ich ceny. Popravde sa mi zdali celkom nízke. Nič, čo by som si nemohla dovoliť.

Našla som niekoľko letov z Calgary do Honolulu. Priame, ale aj s jedným či dvoma prestupmi. Pre maximálne pohodlie a dostatok financií na účte som však brala priamy let. Pôvodne som si šetrila na nový objektív, ale zrazu neexistovalo aby som si letenku nerezervovala. No iba jednosmernú. Na spätnú som zatiaľ myslieť nechcela. Preto som v rýchlosti vyplnila všetko potrebné, dokonca som si za extra príplatok rezervovala miesto pri okne. Však prečo nie, však?

Dátum odletu som si zvolila tretí december. Ideálny čas, aby som sa pozrela ako vyzerajú prípravy na Vianoce u Rodericka. U nás som všetko okolo sviatkov poznala odmalička. Nadšene som sledovala ako vešajú na stromy svetielka, ako sa na námestí predáva punč a ako sa ľudia korčuľujú na veľkom umelom klzisku. Snehu bolo skoro stále už požehnane, ale u neho to bude určite inak. Vianoce na tropický spôsob. Bez zimy a bielej prikrývky.

„Hádaj čo!" vykríkla som do mobilu, sotva ho Roderick zodvihol. Volala som mu trikrát kým sa tak konečne stalo a na druhej sa ozval jeho rozospatý hlas. Dopekla, ako mohol spať?

„Clara...čo sa prosím ťa deje? Je pol druhej v noci." Jasné, u neho bola ešte noc, pričom mne za oknami už svitalo na nový letný deň. Malo byť riadne teplo, na môj vkus až priveľmi. „Si v poriadku?"

„Vyznač si tretí december v kalendári."

„O čom to prosím ťa hovoríš? Prečo nespíš?" Lebo spánok bola len strata času, ktorú som si nemohla dovoliť v žiadnom prípade. Mala som toho priveľa a musela som všetko stihnúť skôr, akoby vypršal mnou stanovený čas.

„Ty sa vôbec netešíš, že prídem?"

„Kedy?"

„No tretieho decembra," odpovedala som so smiechom, ktorý znel v tichom dome až priveľmi hlasno. Ale ja som sa nestarala. Bola som šťastná, veľmi šťastná a chcela som, aby to počul a vedel úplne každý. Dokonca ešte aj on, hoci bol odo mňa vzdialený 4 917 kilometrov. Plus mínus. „Vôbec ma nepočúvaš?"

„Spím, takže si pohovoríme potom, hej? Nie som si ani istý, či je toto skutočnosť alebo sen."

„Ach Bože," vzdychla som, lenže to mu nezabránilo aby položil. To ma ale zaskočilo. Nepovedala som mu ešte všetko, čo som chcela. Preto som dlho neváhala a vytočila jeho číslo znova.

„Áno?!"

„Nestihla som ti povedať, že ťa ľúbim."

„Fakt si v poriadku?" A nemala by som byť? Patril mi zrazu celý svet, práve som si kúpila letenku a pôjdem na cestu okolo USA. Prečo by som nemala byť v poriadku? Darilo sa mi výborne, priam ukážkovo.