Keď minulosť stretne prítomnosť

Epilóg

-Clara-

„Seth, ak by si niečo potreboval, pokojne mi zavolaj, dobre? O päť dní sa ti potom pozriem na stehy a uvidíme, či sa už budú dať vybrať."

„Jasné, vďaka," odpovedal pán Morisson hnedovlasej lekárke asi v jeho veku, ktorá mu naposledy skontrolovala obväz na ruke. Hneď po príchode na pohotovosť bolo jasné, že sa osobne poznajú, lebo žiadne formálne oslovenia a používanie titulov sa nekonalo. No možno to tak bolo aj lepšie. Aspoň tu nebola natoľko dusná atmosféra. „V poriadku?" opýtal sa ma, sotva sme osameli. Bez pohnutia a jediného slova som sedela v rohu malej ordinácie a tvárila sa, že tam ani nie som.

„Môžeme už ísť?" Nechcela som sa vrátiť do jeho domu, ale zostávať zbytočne dlhšie v nemocnici nemalo význam. Niekoľkokrát mi ponúkol, že zavolá rodičom, dvojičkám alebo dokonca Maximovi, aby niekto po mňa prišiel, ale to taktiež neprichádzalo do úvahy. Nie, keď by to znamenalo niekomu všetko vysvetľovať. Jediná osoba, ktorej prítomnosť som chcela, bol Roderick. Roderick, ktorý moje telefonáty úplne ignoroval. „Polícia počká s výsluchom do rána?"

Unavene pokýval hlavou, berúc si zdravou rukou kabát. Všetko ma príšerne bolelo, no v momente som bola pri ňom a pomohla mu obliecť sa. „Čakajú v dome a veľmi pochybujem, že nám dovolia si ísť vydýchnuť. Ešte by sme si nedajbože do rána vymysleli nejakú nereálnu verziu celej kauzy."

„Hej, jasné," odfrkla som znechutene, tiež si obliekajúc svoj kabát. „Nič iné po podobnej skúsenosti netúžime robiť, len si vymýšľať báchorky a fiktívne udalosti." Otrávene som si natiahla čapicu na hlavu a vyšla rýchlo na vzduch. Parkovisko bolo poloprázdne, neďaleko nás blikali majáky sanitky a pri aute môjho psychiatra stálo jedno policajné. Naša eskorta, ktorá ale bola úplne zbytočná. Čakali snáď, že utečieme alebo niečo podobné? Nie my dvaja sme tu boli tí zlí. Hoci... dal sa Dawson považovať za zlého, za nejakého kriminálnika? Bol to chorý človek.

Bez slova som počkala na svojho psychiatra a následne sa posadila vedľa neho do auta. Policajti trvali na tom, že nás odvezú, no on o tom nechcel ani počuť. Radšej s krvavou rukou sadol za volant a odviezol nás sám. Ja som teoreticky ísť nemusela, ale odmietala som zostať v dome osamote len s políciou. Stále mi z nich behal mráz po chrbte kvôli Andymu. Pohľad na policajnú uniformu prinášal späť priveľmi bolestivé spomienky.

„Dám ti niečo na upokojenie?" Okamžite som pokývala hlavou. Nie, hlavne žiadne ďalšie lieky. Stále sa mi točila hlava z nových tabletiek, nieto ešte, aby som do seba hádzala niečo ďalšie. „Dobre, ale políciu necháš na mňa. Ty si pôjdeš pekne ľahnúť, dáš si sprchu a bolo by dobré, keby aj niečo zješ."

„Pán Morisson..." vzdychla som unavene a hlavne otrávene. Cítila som sa úplne príšerne, bolelo dokonca dýchať. Keď sme sa vzdialili od jeho domu a celý ten adrenalín zo mňa opadol, prišlo mi hrozne zle. Fyzicky aj psychicky. „Hlavne po mne, prosím, nič nechcite. Nehovorte mi, čo mám robiť a tak. Budem v poriadku." Nechcela som mu krivdiť, skrátka som nevládala inak. Nevládala som ho počúvať a plniť nejakého jeho príkazy. Ak budem sama chcieť, pôjdem pod sprchu a potom si aj ľahnem. A ak nie, zostanem celú noc sedieť v aute.

„Zlatíčko, mne je to tak príšerne ľúto." Keď som nijako nereagovala, naklonil sa ku mne, pobozkal ma do vlasov a naštartoval auto. Zvyšok cesty potom prebehol v úplnej tichosti. Kým sme však zastavili na dobre známom mieste, oči mi podlievali slzy. Zostala som teda ešte na chvíľku sedieť v aute osamote. Konečne bol okolo mňa dokonalý pokoj, nedoliehali sem žiadne hlasy ani nič podobné. Nebol tu ani Orion, toho sme nechali zavretého v spálni. Mal tam svoju hračku, dostal piť a niečo malé aj pod zub. Nemalo mu teda čo chýbať. Rozhodne nie moja depresívna nálada.