Keď minulosť stretne prítomnosť

9.Kapitola

-Clara-

„Hľadáš niečo konkrétne?" opýtala som sa Maxima, ktorý podľa môjho názoru vyzeral troška stratene. Mal moje uznanie, že sa mu podarilo vytiahnuť ma von, navyše do Calgary. Po tom, čo sme celé predpoludnie sedeli v mojej izbe a ľutovali jeden druhého, bol čerstvý vzduch príjemný. Síce sa teplota šplhala k tridsiatke, občas to padlo dobre. Mohla som mať na sebe len tenké čierne šaty s drobnými kvetinkami.

„Podľa všetkého by tu mal byť knižný antikvariát a ak bude vyzerať ako na fotkách, zjavne sme našli raj na zemi."

„Nežartoval si s tým, že mi chceš kúpiť knihy." Valeriu sme nechali s mojou mamou, ktorá si urobila na dnes  voľno. Mala toho poslednú dobu vyše hlavy a preto som jej nápad veľmi rada podporila. Prvotne sme chceli zostať u nás doma, ale Maxim povedal aby sme radšej niekam išli. Videl, nakoľko potrebujem rozptýlenie. „Dúfam, že moja mama tú tvoju priveľmi neunaví. Večer by som s ňou chcela zájsť troška na prechádzku a pohovoriť si."

„Nehovor jej nič z toho, čo som ti včera povedal, prosím."

„To jej povieš sám." Počas noci som premýšľala nad jeho situáciou. A nebola som schopná prísť na slová, ktoré by mu mohli pomôcť. Alebo mu dať nejakú radu. „Časom."

„Čas je niečo, čo nemáme."

„Veď si vravel, že mama má mesiac do plusu, aby sa rozhodla či na potrat pôjde alebo nie." Prikývol, pričom však prudko zastal a ja som urobila to isté. V uličke ktorou sme prechádzali som nikdy predtým ešte dozaista nebola. Ale mala svoje čaro, to bez debaty. Skrývala niekoľko malých obchodíkov, medzi ktoré patril aj ten nami tak hľadaný antikvariát. Váhavo som pozrela na Maxima, ale on bez čakania otvoril presklené dvere a pustil ma dnu ako prvú. Za kasou akosi nikoho nebolo, takže som sa bez pozdravu pobrala hlbšie do vnútra, kam až tak neprenikali slnečné lúče.

„Vyber si, čo sa ti len zapáči."

„Nechcem, aby si mi stále kupoval knihy."

„Clara, prosím aspoň ty ma nehnevaj." Obaja sme na seba pozreli maximálne nešťastne, ale napokon sme sa pobrali vlastným smermi. On niekam dozadu pomedzi vysoké drevené police, pričom ja som sa posadila na malú stoličku a z nej začala skúmať stolík preplnený knihami.

To miesto bolo dokonalé. Celková atmosféra, ktorá v ňom panovala počas horúceho letného dňa. Steny natreté na horčicovo žltú farbu a krásne drevené podlahy, ktoré miestami vŕzgali pod podrážkami topánok. Police plné kníh boli pritom kam som sa len pozrela. Na vrchu mali pribité malé dosky, na ktorých bol uvedený žáner kníh. Niekde vzadu hrala príjemná hudba, ktorá to tu robila veľmi útulným. Samozrejme za pomoci niekoľkých svetelných reťazí, na ktoré som neskôr narazila. Zdobili jednotlivé police, vrhali zaujímavé tiene a vytvorili mi dokonalé osvetlenie na fotenie.

Urobila som si niekoľko krásnych detailných fotiek kníh, či svetielok, odfotila som Maxima keď sa nepozeral a to rovno z niekoľkých uhlov. Skoro sa mi podarilo zraziť z nôh postaršiu predavačku, ktorej som sa potom celá zahanbená ospravedlňovala, pričom ona to vzala veselo a vrelo sa na mňa usmiala. To mi zjavne pomohlo sa skutočne uvoľniť, čo bol podnet na vznik ešte niekoľkých skvelých fotiek. Dokonca takých, na ktorých som bola ja, lebo Maxim sa veľmi šikovne zmocnil mojej zrkadlovky. Za zlé som mu to ale nemala. Hlavne keď sme našli prechod z jednej izby do druhej, odkiaľ chýbali dvere. Posadila som sa na maličký schod, vzala do rúk jednu náhodnú knihu a keď si Maxim o niečo cúvol, zachytil priam dokonalý záber. Nielenže miestnosť za mojim chrbtom bola plná kníh, tie som mala aj po oboch stranách dreveného rámu dverí.