Keď minulosť stretne prítomnosť

63.Kapitola

-Clara-

„Nie je ti tu ešte zima?" opýtal sa otec, pokladajúc mi ruky zozadu na plecia. Už dobrú hodinku som posedávala v záhrade pod našim malým altánkom a snažila sa písať. Bola som naobliekaná a zabalená do dvoch diek, čiže chlad sa ku mne priveľmi nemal ako dostať. Nebola vlastne ani taká hrozná zima. Počasie sa ešte troška rozhodlo spamätať, oteplilo sa a roztopila sa aj veľká väčšina snehu, ktorá napadala niekoľko dní dozadu. Predsa len, nebol ešte ani koniec októbra, na chlad bolo troška priskoro. „Vo vnútri by sa ti písalo lepšie."

„Ani nie," zamrmlala som, ukladajúc si tých niekoľko chabých viet, ktoré sa mi podarilo dať dokopy. Zdalo sa mi, ako bola moja hlava zrazu úplne prázdna, bez čo i len jediného nápadu. Mala som v pláne napísať v blízkej budúcnosti rovno niekoľko článkov, no nedokázala som sa k tomu dokopať. Pokúšala som sa písať aj včera v noci a dnes nad ránom, no s rovnakým výsledkom. Podarilo sa mi niekoľko viet, najviac dva odseky a ďalej to proste nešlo. „Poslednú dobu mi to nejde. Články z ciest sa mi horko-ťažko podarilo dokončiť a odvtedy sa neviem do toho znova dostať." A to ma nekonečne mrzelo. Ľudí moje články bavili, získala som si kopu skvelých čitateľov, ktorí mi zanechávali spätné väzby a práve ich som nechcela svojou neaktivitou sklamať. „Akoby zrazu nebolo o čom písať, pričom tém mám nespočetne veľa."

S tichým smiechom sa ku mne sklonil, bozkávajúc ma do vlasov. Dnes mi doma robil spoločnosť iba on. Mama odišla ráno do roboty, hoci stále na nej bolo zreteľne vidno, že ju ťažia nedávne udalosti a naša menšia nezhoda v Andyho izbe. Ani jedna sme sa to však nesnažili riešiť. Iba sme sa obchádzali, mlčali a kde-tu sa pokúsili aspoň troška usmiať. Dnes ráno ma nechávala pri raňajkách síce s bozkom a pohladením, no bolesť bola na jej tvári stále priveľmi čitateľná.

„Nechcela by si, aby som sa popýtal, či niekto nevie o práci v tomto smere? Mnoho žurnalistov a blogerov pracuje externe z domu, nemusela by si chodiť denne do práce."

Nečakane, ale týmito slovami si moju pozornosť získal takmer okamžite. „Myslíš, že by sa to dalo?" Na jednej strane som sa chcela konečne do niečoho pustiť a zarobiť si vlastné peniaze, na druhej strane tu boli dôvody, ktoré ma stále odrádzali. Dôvody, ktorým som aj po toľkých rokoch dovolila vyhrať a ktoré ma dokázali vždy zastrašiť. Dôvody, ktoré iným ľuďom v mojej pozícii nestáli v ceste, lebo sa im podarilo prekonať samého seba. „No pochybujem, že bez školy o mňa bude mať niekto záujem. Veď vidíš, ako dopadol Austin aj napriek všetkému, čo vie."

„Nebudem klamať, veľmi ma tá jeho situácia vzala," priznal potichu, sadajúc si naproti mne na voľnú stoličku. „Akoby to bolo len včera, čo som ho všetkému učil. Dlhé večery sme spolu sedeli nad knihami a kódmi, kým konečne pochopil základy tých najviac používaných kódovacích jazykoch." Tiež som si spomínala. Bolo to krátko potom, ako dvojičky nastúpili na strednú. Claire sa už v tej dobe topila v medicínskych knihách a Austin ešte len začínal. Niekoľko večerov som s ním presedela pri otcovi a počúvala, ako sa ho snaží všetko naučiť. Nebolo to ľahké, mne to celé nikdy nedávalo zmysel, ale jeho svet programovania úplne ohromil a skutočne v ňom vzbudil záujem zlepšovať sa. „Vždy bol šikovný, niektoré veci mu trvali síce dlhšie, ale naučil sa ich na jednotku. Dodnes si spomínam, aký bol rád, keď som mu vybavil to doučovanie."

„Chodil tam veľmi rád."

„Ten chlapec venoval učeniu všetok svoj voľný čas." Škola nikdy nebola preňho, no zároveň sa nikdy neflákal. Venoval energiu veciam, v ktorých videl budúcnosť a ktorou sa chcel živiť. „Nikdy by som nebol povedal, že dopadne takto. Videl som všetky jeho práce, každú jednu mi stále hrdo poslal a ani na jednej nebolo vidno, že mu chýba nejaký dementný diplom. Boli to práce na profesionálnej úrovni."