Keď minulosť stretne prítomnosť

19.Kapitola

-Roderick-

„Myslel som, že to tu bude vyzerať horšie," povedal som plne zahľadený na jednu z volier pre Suly. Cory postával vedľa mňa a Molly naťahovala krk po mojej pravici. Zas som ju mal uviazanú na tom kúsku lana, lebo inak by som ju sem zjavne nedostal. Ako náhle som ju pustil z domu, zamierila k pláži a nechcela ma počúvať, aby šla opačnou stranou. No priviazaná k lanu pekne kráčala po mojom boku. „Hoci včera to zjavne horšie bolo."

„Bolo to dosť zlé, nebudem klamať. Zbaviť sa vody trvalo mnoho hodín."

„Čo si nepovedal? Mohol som prísť."

„Sotva si sa uzdravil. Nechcel som, aby si tu celý deň postával v studenej vode." S úsmevom som nad tým pokýval hlavou a zohol sa k Molly. Prvotne zacúvala a chcela ma plesnúť ľavým krídlom, ale napokon som nedostal. Chvíľu som na ňu bez pohnutia hľadel, ona hľadela na mňa a až potom som k nej opatrne vystrel ruku. Veľmi pomaličky som sa dotkol jej nohy a odmotal z nej lano. „Ani dnes si nemusel chodiť."

„Musel, lebo tvoja mama volala večer tej mojej." Nechápavo pokýval hlavou. „No musel som doniesť Molly späť. Už mali môjho zverinca plné zuby." A ja som sa popravde ani nedivil. Tým, že som riadne ochorel bolo všetko na nich. Sotva som vládal vstať z postele a nieto ešte, aby som sa staral o domáce zvieratá.

„Byť na ich mieste, tiež by som nebol nadšený."

„A čo som mal akože robiť? Molly a Franka som na krku už mal a fenku som nemohol vykopnúť na ulicu." Ešte stále som pre ňu nemal meno. Akosi mi k nej žiadne nesedelo. A na druhej strane mi bolo jasné, že sa jej aj tak budem musieť zrieknuť. Rodičia mi nedovolia si ju nechať. „Budem ju musieť odviesť do Honolulu. Snáď si ju z útulku niekto vezme."

„A čo Frank?"

„Mama si ho chce nechať. Priveľmi si zvykla, že sa s ňou počas varenia stále rozpráva." Ja s otcom sme ho ale mali už plné zuby. Nieže kričal krstným menom len po mne...už to robil aj otcovi. Takže sa domov buď neustále ozývalo Roderick, alebo po novom aj Marcus. Po mame však nekričal nikdy, čo mi zostávalo záhadou. „Akurát neviem ako presne si to predstavuje. Lebo v dome ho chovať určite nebudeme."

„Neviem, či je to práve najlepší nápad."

„Skús jej to vyhovoriť." Stále som mal toho papagája rád, ale keď mi tam bude neustále pokrikovať, asi ho vyrazím von do záhrady. A nech si uletí ak sa mu nebude niečo páčiť. „A presvedčiť ju, aby sme si nechali radšej fenku." Tej som bol ochotný držať sa zubami-nechtami. Stále sme si síce nerozumeli, ale chcelo to len čas. Prišiel by som na spôsob, ako sa s ňou zblížiť a získať si naplno jej dôveru. Určite áno.

„Kamoš, je to na tebe." Pobúchal ma pri tých slovách po chrbte a potom nasledoval Molly dnu do budovy. Kancelárie mali už pomerne v poriadku, akurát to tu bude chcieť poriadne vymaľovať. Stopy od vody sa dali na stenách vidieť skoro všade. Ešteže biela dláždená podlaha to prežila v poriadku. Bola akurát tak špinavá a plná zablatených stôp od topánok.

„Budete maľovať, nie?"

„Zajtra. Mama s otcom šli kúpiť dnes farby." Sledoval som ich oboch až do miestnosti, kde sa skladovalo krmivo. Molly si vyletela na kraj mraziaceho boxu, ktorý bol ale prázdny. Darmo doň strčila hlavu, rybu z neho nevylovila, čo dala najavo hlasným zaškriekaním. „A my dvaja za chvíľu pôjdeme do skladu odkiaľ berieme krmivo." Okrem Molly, sem nanosili už niekoľko klietok s papagájmi, ktoré si Cory vtedy vzal domov. Po ostatných Sulách ale ešte nebolo ani stopy, takže zjavne chceli počkať kým bude vymaľované, nech sa im tu nemotajú pod nohami.