Keď minulosť stretne prítomnosť

24.Kapitola

-Clara-

Neviem na čo som myslela, keď som si pri odchode z domu brala so sebou aj noty ku klavíru. Ak som sa každý deň k hraniu nedokázala donútiť tam, kde bol klavír skutočne na dosah ruky, prečo by som mala hrať niekde v Amerike? Niekde na úplne náhodnom mieste, kde ma mohol každý počuť? Neviem, vážne neviem, ako som vtedy uvažovala. No tie noty som tu zrazu akoby nemala náhodou. Zatiaľ, kým si Kyra robila poznámky na zajtrajšok a pán Morisson sedel v bare s Willom, som si ja zašla do malého hudobného salóniku za recepciou hotela a sadla si ku klavíru. Nikde nebolo napísané, žeby som sa ho nemohla dotknúť.

Sotva som sa však posadila a položila si noty, ma premkol veľmi zvláštny pocit. Možno som tu nemala pokúšať osud. To, že sme s otcom po niektorých večeroch hrávali ešte neznamenalo, že som sa chcela hudbe znova venovať naplno. Aj keby áno, nešlo by to. Klavír, gitara či občasný spev boli len chabými pokusmi, ako oživiť dávno mŕtvu súčasť môjho starého života. Dovtedy som si myslela, že spievať a hrať bolo stvorené pre mňa. Teraz už nie. Už to bol svet, do ktorého som akosi nepatrila a ktorý ma nechcel.

Predsa som tu však sedela, pripravená hrať. Mohol ma započuť hocikto, ale čo z toho? Nech si hľadia svojho a dajú mi proste pokoj. O publikum som záujem rozhodne nemala. Prvotne som nechcela ani hrať, ale...ako som sa už chystala spať, nedalo mi to. Bola som tu len jednu noc a keby sa ku klavíru neposadím teraz, tak už vôbec.

Párkrát som sa zhlboka nadýchla, zavrela som na chvíľku oči a veľmi pomaly položila prsty na chladné klávesy. Obzrela som sa ponad plece, no bola som osamote. Mohla som pokojne začať, hoci by som už zjavne nemala rušiť ubytovaných hostí. No či už niekto spal alebo nie, ja som začala hrať. Neisto, chvíľku mi trvalo než som sa naladila n správne tóny a začala sledovať aj noty. Sprvu som sa pekne držala iba hry. Dávala som pozor, aby nenastala ani jedna chybička a hra znela čisto. Veľmi ma ale lákalo rozospievať sa a oživiť tak pieseň. Jemné tóny vychádzajúce z klavíra si akoby žiadali k sebe kontrast môjho hlasu.

„If I told you this was only gonna hurt...If I warned you that the fire's gonna burn...Would you walk in? Would you let me do it first? Do it all in the name of love...Would you let me lead you even when you're blind? In the darkness, in the middle of the night...In the silence, when there's no one by your side...Would you call in the name of love?"

Áno, pustila som sa do hry odznova a tentoraz aj so spevom. Prvé slová mi z hrdla vychádzali veľmi ťažko, ale potom...potom to išlo úplne samo. Text som poznala už dávno, hoci originálna verzia pesničky sa mi prvotne nijako extra nezapáčila. Až neskôr, keď som objavila verziu hranú na klavíri. Vtedy som sa bližšie pozrela aj na význam textu, stiahla som si noty a začala sa pieseň s otcom pomaly učiť. Niekedy koncom marca približne. Po prvé som ju však zaspievala až začiatkom júna. Aj to úplne spontánne. Keď som si toho večera sadla za klavír, nepočítala som so spevom. A ani otec. Zrazu som proste začala spievať a oboch nás tým dokonale prekvapila. Kým som vtedy skončila, mala som slzy v očiach.

„If I told you we could bathe in all the lights...Would you rise up, come and meet me in the sky? Would you trust me when you're jumping from the heights? Would you fall in the name of love? When there's madness, when there's..." Okamžite ako som za sebou niečo začula, som sa strhla a nechala všetko tak. Maximálne vydesene som sa obzrela ponad plece, nachádzajúc svojho psychiatra vo dverách.