jeden školský deň Larry Stylinson

Part 7

HARRY

Zo školy prídem o pol štvrtej domov. Na perách ešte stále cítim jeho pery a zakaždým keď si spomeniem na tú chvíľu chce sa mi škeriť sa ako blázon a smiať sa na plné hrdlo ale snažím sa krotiť, inak by ma okoloidúci asi poslali na psychiatriu.

Doma sa najem a zasadnem ku kompu, aj tak nemám čo robiť. Môj plán je však zmarený vibrujúcim mobilom na posteli. Na dispeli svieti nová esemeska a nejaké číslo. Čakám ťa v parku o piatej, treba dokončiť projekt... stojí v správe. Žiaden podpis ani nič ale aj šibnutému dôjde že je od Louisa.

Pri myšlienke že ho uvidím o hodinu a pol sa mi zovrie žalúdok a samovoľne sa mi pery roztiahnu do obrovského úsmevu. Tak rád by som mu odpísal ale neviem čo. Pochybujem že v tejto chvíli by som sformuloval nejakú zmysluplnú vetu.

Moje plány sa zmenili a ja som rýchlo vypol počítač a utekal do sprchy. Musím dobre vyzerať. V skrini si vytiahnem úzke čierne džíny o ktorých som ani nevedel že ich mám a nejaké voľnejšie tričko. Mikinu si nedávam, vonku je teplo.

S úsmevom na perách ktorý mi nezmizol od tej esemesky zbehnem dole a hľadám nejaký papier a pero aby som si mohol robiť nejaké poznámky. Síce to asi budeme prezentovať ústne ale zíde sa si urobiť aspoň aké také poznámky.

Ani neviem ako ale tá hodina a pol zbehne rýchlo a ja už stojím pred parkom a hľadám osobu podobajúcu sa Louisovi. Nikde ho však nemôžem nájsť. „Konečne si dorazil" za chrbtom sa mi ozve jeho hlas a ja som s motýlikmi v bruchu otočím a pozriem na neho. Úsmev mi však rýchlo klesne. Pozerá na mňa chladno a nijako nedáva najavo že sme sa pred pár hodina bozkávali na záchodoch.

„Tak začnime nech to už máme s krku, už ma to naozaj nebaví" zvrtne sa a sadne si na najbližšiu lavičku. S povzdychom ho nasledujem. „Tak, položím ti pár otázok, potom ty mne a môžeme toto trápne kamaradíčkovanie ukončiť" aj on si vytiahne papier.

„Ja to nechápem" dovolím si ozvať sa a pozriem sa na neho. On ešte stále študuje čistý papier akoby tam bolo niečo zaujímame a mňa dokonale ignoruje.

LOUIS

„Ja to nechápem" počujem Harryho a cítim na sebe jeho pohľad ja však študujem papier a odmietam s ním prehovoriť viac ako je nutné. Keď som prišiel domov rozmýšľal som nad tým prečo ma poslal preč. Síce som na nič neprišiel ale kašľať na to. To čo sa stalo na záchodoch bol určite omyl a ja som sa určite nezamiloval do Harryho. Asi som vtedy myslel na nejakú peknú babu a preto sa mi zdalo že sa mi to s Harrym páči. Určite je to tak.

„Čo nechápeš? Myslel som si že ti to zapína rýchlo. Proste sa ťa na niečo spýtam a ty odpovieš. Jednoduché ako facka" rýchlo som po ňom strelil pohľadom a za som uhol. Určite sa na neho nebudem dlho pozerať.

„Nehovorím o tom" zamračil sa a to kvôli čomu sme sem prišli dokonalo ignoroval. Zavrel som oči a chytil si koreň nosa aby som si prečistil hlavu.

„Pozri naozaj neviem o čom rozprávaš, len už by som to rád mal z krku tak sa do toho dajme" snažil som sa aby sme konečne prešli k tomu poondiatemu projektu. Jasne že som vedel o čom sa chce baviť, nie som sprostý ale mne sa nechcelo. Proste je to tak ako som povedal. Určite to bola pekná baba a ja som si ju splietol s Harrym. Koniec.

„Najprv mi to dočerta vysvetlíš. Najprv mi opätuješ bozky a teraz sa správaš akoby sa nič nestalo" vybuchol a plne sa natočil ku mne. Louis, dýchaj.

„Asi to bol skrat čo ja viem, proste to nerieš. Pomätenie mysle ale ako sa to vraví, teraz späť k projektu" naozaj to už chcem mať za sebou.

„Ja ti ukážem pomätenie mysle" šepne si pre seba.....

HARRY

„Ja ti ukážem pomätenie mysle" šepnem si tak aby ma nepočul. Rýchlo sa rozhliadnem parkom, kto tu všetko je ale na moje šťastie tu okrem jedného psíčkara nikto nie je.

Skôr ako sa Louis stihne spamätať, mám svoje pery pritlačené na jeho a hladovo ho bozkávam.