jeden školský deň Larry Stylinson

Part 10

LOUIS

Tak ako som teraz naštvaný som už nebol dlho. A za všetko môže ten hlupák, Harry. Myslím ako má vo všetkom pravdu ale chlapček sa zmýlil. Teraz som mal pravdu JA. Nepáčilo sa mi to a ani som mu neopätoval bozk. Možno kúsok ... DOSŤ

Vytočení do nepríčetnosti som v tom parku sedel asi ďalšie dve hodiny a fajčil jednu cigaretu za druhou. Ja viem je to zdraviu škodlivé a tak ale keď on ma tak strašne vytočil.

Mal som strašnú chuť zdvihnúť sa a vykričať mu do tváre aký je debil a že je to len pako, ktoré nám robí domáce. Ale Louis ty predsa vieš kde Harry býva...

Do hlavy sa mi dostala tá myšlienka. Naozaj som ju chcel z hlavy vytlačiť ale keď som sa zdvihol z parku moje nohy ma neviedli domov ale k nemu.

„Aj tak nemám čo stratiť" šepnem si pre seba a zazvoním. Zatiaľ čo čakám v hlave sa mi premietne celý ten dej. Potreboval som to lebo inak by som vychladol ale to ja nechcem. Rád sa z ním hádam lebo len on mi dokáže do krvi dostať ten potrebný adrenalín.

Dvere sa pomaly otvoria a v nich stojí Harry.

HARRY

Po otvorení ma čaká šok. Za nimi stojí Louis, ktorý tak trochu smrdí po cigaretách, s naštvaným výrazom a čaká. Neviem načo, asi na Noemovu archu ale ja s ním nechcem strácať čas a chcem zatvoriť. Pochybujem že by sa chcel ospravedlniť. Môj pokus je však márny, keď medzi dvere a prach strčí svoju nohy a s vážnym výrazom sa na mňa zahľadí.

„Musíme si pohovoriť" táto veta účinkuje ako nejaká rozbuška. Razom som naštvaný a čulý ako nikdy inokedy. „My si nemáme čo povedať" sykám ako had a keby som bol mačka, moja srsť by bola zježená. Ten chlapec na mňa má zvláštne účinky.

„Nie, predtým si len ty hovoril a ja počúval ale teraz by bolo dobré keby som hovoril ja a ty bol ticho" zavrčí na vstúpi dovnútra.

„Tak ty si bol ticho. Prepáč ale to is nepamätám. Môžeš mi povedať KEDY si ty bol ticho. Lebo pokiaľ si spomínam tak si stále niečo hučal" zatvorím za ním dvere a nasledujem ho do útrob domu. Neviem ako vedel kde je obývačka a zrazu už sedí na gauči a obzerá si to tu.

„Počúval som len na tie tvoje hlúposti sa nedalo neodpovedať" oznámi mi ako by sa nič nedialo a ja zas vyletím ako čertík z krabičky. „Aké hlúposti?" spýtam sa a veľmi sa držím aby som po ňom nehodil nejakú vázu. „No o tom bozku, zabudol si snáď" po dlhom čase sa na mňa znova pozrie a mne sa zatmie pred očami. Teraz nemyslím kvôli jeho pohľadu ale kvôli jeho rečiam.

„Ty si jebnutý" šepnem. To je jediné čo dokážem povedať. Toto trochu zabolelo. Trochu dosť. „Prepáč ale asi som zle počul, čo si povedal" vstane zo sedačky a približuje sa ku mne. „Nepočul si snáď. Si magor, debil, imbecil, rachnutý vyjebanec. Načo si sem prišiel hmm... Odpovedz. Ale vieš čo ani netreba. Na jednej strane tvrdíš že ja trepem sprostosti a neviem čo ale na druhej ak by to boli až také sprostosti načo by si tu bol. Ja som ťa nevolal. Dokonca som uznal že máš pravdu AJ keď si nemal. Tak si to už kurva priznaj že ťa priťahujem" kričím ako zmyslov zbavený. On jediný ma vie tak dokonalo vytočiť.

„Nepriťahuješ ma. Počuješ. Nepriťahuješ ma!" každým ďalším slovom sa ku mne viac približuje. Cúvam od neho preč ako sa len dá ale v ceste mi stojí stena. Nalepím sa až úplne na ňu, zatiaľ čo on je stále bližšie a bližšie.

„Nikdy si ma nepriťahoval. A to že som jebnutý. Prosím nenechaj sa vysmiať. Ak by som bol tak jebnutý ako vravíš, prečo ma stále bozkávaš a stonáš mi do pier. Prečo ma stále chytíš za vlasy a priťahuješ si ma čo sa len dá. Prirážaš panvou ku mojej a vrtíš sa na mne" šepká a stále sa ku mne viac približuje.

„Odpovedz" pery priblíži ku mojim a čaká že urobím chybu a pobozkám ho. Ale je tu jeden problém. Ja ho chcem.