jeden školský deň Larry Stylinson

Part 9

LOUIS

„Nejako ľahko si sa nechal ukecať ale čo" mykne plecami a opatrne sa ku mne približuje. Nebýb sa. Hlavne sa nehýb. Aj keby traktory z neba padali nepoddaj sa mu. Nie. Nikdy.

Už je skoro pri mne. Na perách cítim jeho dych a môj sa nejako zrýchľuje. Tomlinson okamžite prestaň!

„Tak do riti už to urob" vybuchnem a on sa len naširoko usmeje ale urobí to. Pritlačí svoje pery na moje. Zatiaľ je to ok. Nechcem sa pridať. Nie, vôbec nechcem.

Jemne ma bozkáva a ja zostávam odolný a pevný ako skala. „Vidíš, nepridal som sa" odtiahnem sa od jeho pier a víťazoslávne sa usmeje, ale prekvapí ma aj jeho úsmev.

„Ale ja som ešte neskončil" usmeje sa a pobozká ma znovu. Teraz s poriadnou vášňou. Jemne sa mi zatočí svet okolo mňa ale ostávam pevný. „Pritlačíme" šepne si pre seba keď sa odtiahne aby sa nadýchol. Na protesty nezostáva čas, lebo zas mám jeho pery na svojich.

Jazykom sa snaží presvedčiť môj aby sa pohol ale ja som skalopevný, aspoň si to myslím. Keď mi zrazu jemne skusne peru. Z pier sa mi proti mojej vôli vydá vzdych a Harrymu dôjde že ma má.

Ruky mu obtočím okolo pásu a pritiahnem si ho bližšie. Hneď ako ma obkolesí jeho vôňa sa stratí aj ten kúštik rozumu, ktorý po mne doslova ziape aby som nerobil blbosti. Ale už je neskoro. Bozkávam ho s verbou, jazykom mu prejdem po jeho zúbkoch a natlačím si ho ešte viac na seba. Nevnímam ani to že sa do bozku usmial a stále ho bozkávam. Odtiahnem sa až po hodnej chvíli a vtedy mi konečne dôjde čo som urobil. Rukou si prikryjem ústa a oči vypleštím ako retard. Ale už je to jedno. Vyhral.

HARRY

„T-to neplatí" snaží sa ma presvedčiť ale márne. S červenými lícami a rozcuchanými vlasmi vyzerá perfetne. Mám sto chutí ho pobozkať.

„Ale áno, platí. Bolo to jasné. Pridáš sa alebo nie" ešte stále na ňom sedím a cítim ako jeho ruky pevne zvierajú moje boky a tlačia ma ešte bližšie k nemu.

Louis, konečne si to priznaj. Zrádza ťa tvoje vlastné telo.

„Neplatí, rozumieš" sykne a ešte viac stisne moje boky, asi tam budem mať modrinu. „Nie, bolo to jasné" šteknem aj ja. Už ma nebaví mu dokazovať že to čo vravím ja, je pravda. Keby nebol tak tvrdohlavý.

„Toto je určite len nočná mora a ja prebudím v mojej posteli a toto sa nestalo. Určite je to tak" šeptá si pre seba a mňa tým už dokonale vytočí. Moja ruka jedná automaticky a ja mu jednu vrazím. Ostane na mňa hľadieť ako teľa a ruku má na svojom líci, kde dostal facku.

„Ty si naozaj debil" informujem ho a zleziem z neho.

„Tak ja som debil? Ty ma tu bozkávaš a neviem čo ešte a ja som ten debil? Nepreskakuje ti už náhodou" rozkričí sa a postaví sa čelom ku mne. „Nie, to skôr tebe preskakuje. Priznaj si to. Páči sa ti keď sa bozkávame, aspoň raz si to priznaj" zavrčím a do rúk si beriem papier. Chcem odísť. Toto nie je normálne. „Ja si nemám čo priznávať, nepáči sa mi keď ma bozkávaš" zahrmí s rukami v päsť. „Jasne, nepáči sa ti to a preto sa stále pridáš. Vieš čo Louis, si chudák. Bojíš sa samého seba. Si len slaboch, nič viac. Radšej sa hraješ na niekoho iného ale pravú tvár nechceš ukázať ani sebe samému. Vyhral si. Neoplatil si bozk. Je koniec. Gratulujem. Dúfam že budeš šťastný" syknem smerom k nemu a odchádzam.

Zastaví ma však jeho ruka, ktorá mi drží tú moju. „Teraz sa akože na čo hráš? Snažím sa vo mne vzbudiť ľútosť alebo čo?" v očiach mu horí oheň. „Tebe už načisto preskočilo. Ja ti hovorím že si vyhral a je koniec a ty to stále nenecháš tak? Ty nie si v pohode. Ja sa na nič nehrám to ty" vpálim mu to do xsichtu a odídem preč. Kašlem na to že on na mňa niečo kričí. Aj tak je to bastard.