jeden školský deň Larry Stylinson

Part 8

LOUIS

V hlave mám zmätok, v ušiach mi hučí a mám pocit že sa mi čo chvíľa rozkočí hlava. Nepomáha mi ani telo natisnuté na mňa a jeho pery. Sú tak chutné a sebecky si privlastňujú moje. Som v nebi.

Cítim ako ma opúšťa teplo jeho pier a moja ruka zakročí skôr ako rozum. Za vlasy si ho pritiahnem bližšie a tak skončíme tak že on na mne sedí a ja ho držím za vlasy. „A vraj že skrat" šepne mi do pier. „Ticho" syknem a teraz ja začnem s bozkom. Jeho pery sú tak mäkké a..... ach.

Konečne sa do mozgu dostane informácia čo robím a ja silou vôle odtlačím Harryho teplé pery od mojich. „Čo to kurva robíš?" cedím pomedzi zuby, stále zadýchaný. „Zlez zo mňa" vrčím ďalej a snažím sa presvedčiť pľúca že kyslík naozaj potrebujem. „Sám to nechceš" sykne mi naspäť a chce ma pobozkať ale ja uhnem. „Trochu si fandíš nemyslíš?" spýtam sa ho načo dostanem okamžitú odpoveď. „Možno tvoje slová hovoria aby som odišiel, ale telo ťa nejako zrádza, držíš ma pevne za boky a priťahuješ si ma stále bližšie, inštinktívne zatváraš oči keď sa čo i len trochu nahnem k tebe a ani tvoj kamarát už nie je v pokoji" po jeho reči si uvedomím že to čo povedal je naozaj pravda a okamžite ho pustím a zhodím zo seba.

„Tak a dosť, okamžite prestaň s tým čo robíš. Počul si okamžite" zakričím na neho a rukami si vojdem do vlasov. Stále okolo seba cítim jeho vôňu, srdce odmieta počúvať mozog a ja som plný rozporuplných pocitov. Jedna moja časť ho chce pobozkať ale tá druhá chce utiecť.

„A môžem presne vedieť čo akože robím? Vzrušujem ťa" keď to povie nahlas moje ruka vystrelí k jeho krku a ja do pritlačím o najbližší strom. „Ako som povedal nefandi si" syknem na neho ale ruku s jeho krku nepúšťam. Aj keď strašne chcem zosilniť stisk na jeho krku, nedá sa to. Nedokážem mu ublížiť.

„Ja si nefandím. Nie som slepý Louis, vidím čo s tebou robím" sebavedomo mi ruku položí na líce. Pri kontaktne s mojou kožou mi nabehne husia koža. „Ako som povedal nič to so mnou nerobí, prestaň vymýšľať láskavo" zavrčím a jeho ruku zhodím z mojej tváre.

Srdce mi prudko tlčie, mám pocit že chce preraziť hrudný kôš. Ešte stále som zadýchaný a určite sa aspoň trochu červenám.

„Keď to s tebou nič nerobí, prečo si sa nechal a potom si ma aj sám pobozkal?" podrypuje ďalej čo ma neskutočne vytáča. „Kurva, Harry, vravím že to bol skrat, neviem prečo tomu nechceš uveriť. Uver tomu a bude pokoj. Dokončime ten pojebaný projekt a koniec. Chápeš?" vyskočím na neho a pustím ho, odstupujúc od neho.

„Ja tomu neverím" sykne mi ale posadí sa na lavičku a do rúk si vezme papier a pero. „Tvoje záľuby?" sykne a čaká aby si to mohol zapísať. Zhlboka sa nadýchnem a sadnem si vedľa neho, pričom rovno aj odpovedám.

Takto tam strávime dobré dve hodiny, projekt už máme skoro hotový. Ešte pár otázok a je koniec.

„Fajn, síce ti neverím ale dám ti šancu ma presvedčiť. Pobozkám ťa naozaj posledný krát a ak sa nepridáš, zabudneme na to a bude to tak ako predtým, platí?" spýta sa nakoniec. Pozerám na neho ako na cvoka.

„Šibe ti, prečo by som sa s tebou mal zas bozkávať?" spýtam sa ho a v mysli hľadám číslo na nejakého psychiatra. „Aj tak vravíš že to s tebou nič nerobíš, tak čo?" to ako to hovoril jasne svedčilo o tom že môjmu tvrdeniu neverí.

„Jeden bozk?" overoval som si. Louis šibe ti? Dočista si potratil rozum? Nestačilo ti už? Toho psychiatra potrebuješ skôr ty....

„Jeden bozk" pritakal a čakal na moju odpoveď. Zvažoval som pre a proti. „A ak sa nepridám, dáš mi s tým konečne pokoj?" opýtam sa znovu. Len prikývne. „Dobre" sebavedomo odpoviem a čakám čo on na to.