Prosím, nezlom mi srdce....Znovu.

♡ 68 ♡

,,Vstávaj zlato. O chvíľu príde Josh, tak aby na teba nečakal." Zobudil ma Daniel, ktorý už stál pri dverách, a len čo to dopovedal zmizol. Pozrela som na mobil, aby som zistila koľko je hodín. Bolo presne sedem. Och, to ma nemohol zobudiť skôr? 

Natiahla som na seba svoje rifle, tričko a išla som za Danielom do kuchyne. Akurát sedel pri stole už s vyobliekanou Abby a niečo raňajkovali. ,,Potrebujem si umyť zuby." Oznámila som Danielovi rozospato. ,,Môžeš použiť moju kefku." 

,,Fuj. Nemáš novú? Nechcem si umývať zuby, tvojou kefkou." Odpovedala som mu znechutene. ,,Naozaj Vic? Fuj? Nevadí ti, dať mi pusu, nevadí ti brať niečo moje do úst, ty vieš presne, čo pod tým ,,niečo" myslím. Ale umyť si zuby s mojou kefkou je pre teba fuj?" S úsmevom na tvári som mu prikývla. 

Je dosť veľký rozdiel, keď mu dám pusu, alebo keď beriem to niečo do úst. Je to kurva veľký rozdiel. Daniel len nado mnou, pokrútil nechápavo hlavou. ,,Zbláznim sa z teba Vicoria. Idem pozrieť, či máme ešte nejaké náhradné kefky." Daniel sa tou jeho ,,rýchlou chôdzou" pobral do kúpelne a ja som medzi tým, dojedla jeho toust. Čo už, veď on ostáva doma urobí si nový.

Po chvíli sa znovu vrátil do kuchyne. ,,Mrzí ma to Vic, ale kefky nám bohužiaľ došli." Super.
,,Okey, daj mi prosím aspoň žuvačku, zuby si toľko umyjem doma." Daniel nado mnou, naďalej nechápavo krútil hlavou. No smola, nebudem si umývať zuby jeho kefkou, urobím čokoľvek, ale toto je na mňa moc.

,,Mal by som mať nejaké v mojej izbe, ale buď taká dobrá a choď si po ne sama. Mne bude trvať hodinu, kým sa znovu vytrepem po tých schodoch, potrebujem si už sadnúť, včerajšok ma strašne zničil a vyčerpal." Oznámil mi s hlúpym úškrnom na tvári. Len som sa zasmiala nad jeho slovami a nad nechápavým výrazom Abby. Ešte dobre, že netuší o čom sa bavíme. A hlavne dúfam, že pred nikým nespomenie našu konverzáciu. 

Vybehla som do Danielovej izby, kde som na jeho nočnom stolíku, zbadala balík so žuvačkami. Zobrala som si dve, hodila si ich do úst a už keď som vychádzala z izby, Daniel na mňa skríkol, nech si pohnem, lebo Josh je už tu. Zbehla som rýchle dole po schodoch, Danielovi som vtísla krátky bozk na pery a s Abby sme vyšli von, kde nás už v aute čakal Josh.

Abby si nastúpila do zadu a ja k Joshovi dopredu. S úsmevom sa pozrel najprv na Abby a potom na mňa. ,,Tak kam to bude kočky?" Opýtal sa, na čo sa Abby rozosmiala.
,,Ako by si nevedel, kam nás máš odviesť." Zasmiala som sa aj ja. ,,Presne tam, kam ti nariadil tvoj ,,šéf" ty, náš osobný šofér. A nekecaj už toľko, lebo nestihneme školu." Dodala som a Josh s tým jeho úsmevom na tvári naštartoval auto a my sme vyrazili.

Čudujem sa mu, že už hneď z rána, ma takú dobrú náladu a toľko energie. Ja potrebujem ráno vypiť aspoň štyri kávy, aby som mala ako takú energiu a musí sa stať niečo naozaj skvelé, aby mi to zlepšilo náladu a aby som nechodila, ako mŕtvola.

Najprv sme odviezli Abby do škôlky, a potom cestou Josh zastal pri mojom dome. ,,A pohni si Victoria, nech nemusím dlho čakať." Povedal, keď som už vystupovala z auta. Zastavila som sa a otočila sa smerom k nemu. ,,Neboj sa, nebude to trvať viac, ako pätnásť minút."

,,Victoria! My nemáme pätnásť minút!" 
,,Žartujem. Daj mi len pár minút. Prezlečiem sa, umyjem si zuby a som späť." Zbehla som rýchle do domu, obliekla som si prvé čo som našla v skrini, umyla som si konečne zuby a ponáhľala sa k Joshovi, nech toľko nefrfle. 

,,Vau, trvalo ti to štyri minúty. Keď mi Zoe povie, že jej mám dať pár minút, čakám na ňu dlhšie, ako hodinu. Mala by si ju naučiť, vychystať sa takto rýchle." No to asi nepôjde, aby to Zoe netrvalo tak dlho, musela by sa prestať úplne maľovať a musela by neriešiť to, ktorý kus oblečenia jej k čomu ladí a k čomu nie. V tomto sme dosť odlišné. Kedže ja som bola v škole už aj v pyžame, ľudom tam je úprimne jedno, v čom tam prídem znovu.