20

871 79 3
                                    


Oliviero po náročnom dni odprevadil Fran domov. Už sa nebála mať ho za chrbtom, aj keď ho to stálo veľa presviedčania. Peši došli až k budove, kde aj s mamou bývala. Zastali pod hustým ihličnanom. Fran sa unavene oprela o kmeň. Slnko práve zapadlo a na mesto sa zniesol súmrak.

„Frannie," začal Oliviero opatrne. „Zajtra v škole by sme nemali..."

„Ja viem," prerušila ho veselo. „Stále si môj učiteľ, chápem."

Uvoľnene si vydýchol. „Dobre."

„Ale nemysli si, že ti teraz dám pokoj. Smrť by som mala radšej pod kontrolou, než ju nechať potulovať sa po meste."

Zasmial sa. „Koľkokrát ti to mám zopakovať? Nie som smrť, som Smrtka."

Mávla rukou. „Aj tak si na teba dám pozor."

Neveriacky krútil hlavou. Ľudia sú tak nelogickí. Zadíval sa jej do veselých očí. „Povedz, Frannie, ako to zvládate?"

„Ako zvládame čo?" nechápala.

„Všetko. Ľudskosť. Tie pocity."

Pery sa jej roztiahli do lenivého úsmevu. „Zabíjame pre pocity, Oliviero. Vyhľadávame ich, inak by sme umreli."

Ťažko sa mu to chápalo. „Toľko pocitov v jedinej sekunde... Život je zvláštny."

Chápala ho. „Zvykneš si, neboj. Neuzatváraj sa pred svetom."

Zdráhavo natiahol ruku k jej lícu a dotkol sa ho. Pod prstami cítil pulzujúci mladý život. Fran sa neodtiahla a to bolo najzázračnejšie. Akoby lietal. Takéto pocity majú ľudia? Nečudoval sa, že by pre ne zabíjali. Pristúpil k nej bližšie, doslova ju natlačil na kmeň. Francesca neprotestovala, len mu v očakávaní hľadela do očí.

„Silné, však? Emócie ti prúdia žilami," šepkala. „Je to ako droga. Nevieš sa ich zbaviť."

Trhane sa nadýchol. „Ako večný oheň." Podľahol tej zvláštnej túžbe a pobozkal ju. Nové a nové pocity sa cez neho prelievali ako cunami. Myslel si, že umrie na srdečnú príhodu, keď ho Fran objala a bozk opätovala. Cítil jej tvár pod svojimi rukami, do nosa mu udrela jej sladká vôňa, útočila na jeho chuť...

Odtrhli sa od seba po veľmi dlhej chvíli. Fran sa roztomilo červenala a Oliviero sa snažil spracovať nával citov.

„Ja už pôjdem. Mama nemá rada, ak chodím neskoro." Dala mu jemný bozk na líce, usmiala sa a odišla. Nechala ho samého, rúcajúceho sa pod tiahou nových vnemov. Váhal, či ešte bude schopný dokončiť misiu, kvôli ktorej sem prišiel.



„Ako to prijala?" znela Abdulova prvá otázka, len čo sa Rick vrátil domov. Humanoid ležal na jeho posteli a bol plný energie. Na stole ležal chlapcov prenosný počítač, úplne vybitý.

„Vieš, že by si nemal behať po svete vo svojej terajšej podobe?"upozornil ho lovec unavene.

„Pýtal som sa prvý. A nabi si počítač."

Rick si len vzdychol. „Uverila mi. Vlastne polovicu si domyslela aj sama. Nie je hlúpa."

„Isteže nie je."

„Dnes v noci sa máme stretnúť. Chceš byť pri tom?"

Abdul vstal z postele. „Radšej nie. Dohliadni mi na ňu ty."

„Nie som opatrovateľka, Abdul. Mám svoje povinnosti," zavrčal Rick.

„A ja tiež. Nechcem, aby Eleri v tomto boji padla, Derick." Vážne mu pozrel do očí.

Medzi SvetmiWhere stories live. Discover now