Medzi Svetmi

38

Na štvrtej hodine bola Eleri nútená čeliť Derickovi. Po celý čas sa na ňu díval a ona ho nedokázala ignorovať. Nervózne trhala vlastný zošit a vôbec sa nesústredila na hodinu. Samozrejme, len čo sa pokúsila odísť, počkal si na ňu vo dverách. Fran mala inú hodinu, tak jej nemohla robiť oporu.

„Chcem si spomenúť," povedal jednoducho, ale rozhodne.

„Aha, takže už si sa stal masochistom," zhodnotila cestou ku skrinke. „Neboj sa, určite sa pre teba nájde vhodný terapeut." A ona by si jedného mala zohnať. Len ešte nevie, ako mu vysvetlí schizofréniu a jej nočné výlety.

„Možno prídem na to, kde je hrobka," pokračoval.

„To je tvoj jediný dôvod?" prižmúrila oči a otočila sa k nemu. „Rick, uvedomuješ si čo to je, spomínať si na úplne iný život?" Pritlačila ho ku skrinke, ale nedotkla sa ho.

„Nie, neviem," priznal.

Zaškrípala zubami. Okolo nich sa mihali študenti a zvláštne na nich pozerali. Tu sa nemôžu o tejto veci rozprávať. „Poďme niekam inam." Hodila veci do skrinky, obliekla si bundu a vyšli na dvor. Ukryli sa v najodľahlejšom kúte. Eleri bola odhodlaná odhovoriť ho od jeho najnovšieho nápadu. Aj keď celým srdcom túžila, aby si na ňu spomenul, vedela, že to nie je správne. Bola to obeť. Pre neho. Kvôli nemu. Bojoval s démonmi príliš dlho a už zaplatil daň v podobe jazvy na tvári. Viac jaziev nepotrebuje.

„Eleri..." začal.

„Nie, teraz budeš počúvať ty mňa!" skočila mu do reči. „Je pekné, že sa mi snažíš pomôcť, aj keď nemáme istotu, že by si si spomenul, tak ako si neviem spomenúť ja."

„Za pokus to stojí," prehováral ju.

„Nie," krútila hlavou. „Nestojí. Derick, nie je to ako pozerať film. Nevieš si ani predstaviť, čo to je, spomenúť si na vlastnú smrť. Na bolesť. A nielen to. Spomenieš si na celý život. Už vieme, že nebol dobrý. Ja sama som sa musela zmieriť s bičovaním, bitím a ani nechcem spomínať čím ešte. Nič, žiadna vojna a ani víťazstvo nestojí za to mučenie," vymenovávala všetky nevýhody.

Zažmurkal, ale nevyzeral, že by ho presvedčila. Skrížil si ruky na hrudi. „Prečo ma odhováraš?"

„Pretože je to správne," odpovedala bez váhania.

„Aj keď budeš sama trpieť?"

Odvrátila pohľad. „Moja dohoda, môj problém. A pozrime sa na to reálne, zrejme čoskoro umriem."

Natiahol ruku, aby sa dotkol jej líca, ale bleskovo uhla. Prekvapene stuhol.

Eleri sa od neho vzdialila. „Nie! Nedotýkať sa!"

„Prečo?" Kráčal vpred, ako ona ustupovala.

Obzrela sa naokolo. „Nádej. Povedala, že ak sa ma dotkneš, koža na kožu, aj ty si spomenieš. Také zadné dvierka."

V očiach mu zažiarilo potešenie, potom strach. Viac sa nepokúšal k nej dostať. Rozhodla sa to využiť.

„Vidíš? Zastal si. V skutočnosti to nechceš." Pritiahla si bundu bližšie k telu. „Ja ťa nebudem súdiť a nikto z teba nebude robiť zbabelca. Ži svoj život. Ja si poradím s tým svojím."

„Nie, počkaj..." chcel ju zastaviť. Utekala pred ním.

„Zabudni na minulosť, Rick. Nie je tvoja." Otočila sa náhlila sa dnu. Obzrela sa, a keď ho uvidela nepohnute stáť, vydýchla si. Aj keď sa jej srdce rozpadalo na prach, mala dobrý pocit, že ho uchránila od bolesti. Veľkej bolesti. A schizofrénie.