Medzi Svetmi

43

Fran bola odhodlaná odhaliť poslednú záhadu. Musela. Bola tým posadnutá. Prišla sem kvôli Eleri. Prečo? Čo za vinu to cítila? Kým sa rozdelený a znovu nájdený pár vytratil, poslala Oliviera na prieskum hraníc a zavolala domov, že prespí u Eleri. Zavrela sa v jej prázdnej izbe len s Teri, usadila sa do polohy lotosového kvetu a zavrela oči. Odkedy sa jej vrátili schopnosti, meditovala dvakrát denne, aby si napravila poničené čakry. Najprv ich všetky zosynchronizovala, aby sa pomocou siedmej mohla napojiť na Univerzum. Keď sa tak stalo, jej existencia zmizla. Bola všade a nikde. Vo všetkých svetoch a zároveň ani v jednom. V minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Žiadam o prístup do Akašickej kroniky, pomyslela si, pretože už viac nemala svoju ľudskú formu, ktorou by vedela rozprávať. Univerzum jej nebránilo, aj keď cítila malé napomenutie, že by to nemala robiť, že je proti vyšším zákonom poznať svoje minulé životy. Vykašľala sa na to.

Akašická kronika nie je miesto, ani vec. Je to sila. Záznam samotného Univerza, udalostí minulých, súčasných a budúcich. Je všade okolo nás, ukazuje pravdu a nič len pravdu. Celá história Zeme a vesmíru je v nej zapísaná tak, ako sa stala, bez prifarbenia, alebo prepísania tými za oponou. A táto nekonečná sila môže Fran pomôcť.

Vznášala sa v ničote a prosila o záznamy života, keď bola v kontakte s Eleri. Chvíľu ju obklopovala len temnota, potom sa obraz vyjasnil a ona vo svojej astrálnej podobe stála v starovekom paláci...

Steny boli drsné, pokryté závesmi a drahými látkami. Dnu svietilo ostré slnko. Dlážka bola špinavá. V rohu uvidela dve stoličky.

Nie, nie stoličky. Tróny. Zlaté tróny. Je v paláci.

Šesť otrokov prenieslo tróny do stredu miestnosti a mladá žena za nimi... Fran preglgla... ich bila. Šľahala bičom, akoby to bola jej obľúbená činnosť. Tešila sa z krvi a potu, ktorý ich pokrýval. Fran k nej pristúpila, aby si ju prezrela.

Eleri. Ibaže zlá, veľmi zlá verzia jej priateľky. Oči mala chladné a šedé, nevyžaroval z nich žiadny cit, žiadna iskra, ktorá planula u terajšej Eleri. Pery mala zovreté a dokázala sa len škaredo usmievať. Inak bola nádherná. Opálenú pokožku mala čistú a nepoškodenú žiadnou pliagou. Namiesto vlasov mala očividne parochňu. Čiernu a nevkusnú, ale jej tvár všetko kompenzovala. Zuby mala trochu žlté a pokazené, ale na tú dobu by mohla byť miss. Jej šaty prezrádzali vysoké postavenie. Leskli sa ako zlato. Ruky boli jemné, nejavili známky ťažkej práce. Na rozdiel od zbitých otrokov.

Keď preniesli oba tróny, ešte ich šľahla bičom a nepríjemným krikom ich prinútila odísť.

Do miestnosti vošiel muž. Vysoký, svalnatý a desivý. Bol od nej asi trikrát starší, ale v očiach mal vpísanú rovnakú krutosť ako ona. Škaredo sa na ňu usmial. „Vidím krv, žena. Zase máme lenivých otrokov?"

Chladne prikývla. „Neviem, prečo ich vôbec kŕmime. Asi im zmenším pridelené porcie jedla," odpovedala znudene.

„Pokojne to urob. Sú to len paraziti." Kývol manželke a odišiel si po svojom.

Fran nemohla uveriť, že toto kedysi bola Eleri. Milá, láskavá Eleri, ktorá pred rokom našla mačiatko so zranenou labkou a odniesla ho k veterinárovi a potom sa oň starala. Eleri, ktorá bojovala za práva slabých. Eleri, ktorá zbila troch chalanov, keď šikanovali mladšieho spolužiaka. No dobre, menšia podobnosť by tu bola.

Žena pred ňou sa chvíľu prechádzala po miestnosti a dotýkala sa drahých látok, spokojná so životom.

Odrazu sa otvorili veľké pozlátené dvere. Na stĺpy dopadol lúč svetla a keď zmizol, pred dverami stála ďalšia žena. Bývalá Fran. A bola oveľa krajšia ako bývalá Eleri. Pokožku mala tiež opálenú, ale vlasy pravé, čierne ako eben, a oči úprimné, zelené a jasné. Oblečené mala biele jednoduché šaty a žiadne šperky. Ruky držala za chrbtom. Stretnutie s Eleri sa jej nepáčilo. Napriek tomu sa prekonala. Zákerne sa usmiala. „Zdravím, priateľka. Ako sa máš?"