Love u or hate u?

60.

Nemôžem tomu uveriť, že moja pamäť je späť.
Pamätám si všetko. Pamätám si Travisa.
To je pre mňa to najdôležitejšie.
Pozviechala som sa zo zemi a párkrát sa uštipla do ruky, či sa mi to iba nesníva.
No nesníva.
A znova sa mi chcelo plakať, no tentokrát od šťastia.
Zrazu som započula kľúče vo dverách.
Ach, Ian.

,,No a-ahooooj." pozdravil ma hneď ako vošiel. Už na jeho hlase bolo počuť, že sa znova opil. ,,Bol som ešte v bare s chlapmi z práce. Doviezol ma k-kolega." oznámil mi, akoby sa nič nestalo.

,,Ani si sa neunúval mi zavolať, že večera sa ruší." tentokrát som prehovorila ja, no nechcela som ho provokovať. On je ožratý a ja mám až príliš dobrú náladu.
Rozhodla som sa však, že mu o mojej pamäti zatiaľ nepoviem.
V prvom rade si to všetko musím nechať prejsť hlavou. Vlastne nie. Musím sa porozprávať s Travisom. Hneď.
Musím ho vidieť...

,,Nechaj si svoje sprosté poznámky pre seba, dobre? Som unavený, idem spať." zahlásil otrávene.

Nechápte ma zle, on nie je zlý chlap, len vie byť naozaj arogantný a občas aj agresívny. Ale keď nie je opitý, väčšinou je milý a pozorný. No nikdy pre mna nebol nič viac, ako kamarát. Ani neviem, prečo som súhlasila s tým hlúpym sobášom. Vždy som predsa vedela, že Travis je ten pravý. A teraz, keď mám späť svoje spomienky, sa mi to iba utvrdilo.

Zobrala som do rúk svoj mobil a našla Travisove číslo. To známe číslo, stále nezmenené.

,,Musíme sa porozprávať. Za 15 minút v našej kaviarni.  -K."    stálo v SMSke, ktorú som mu práve poslala.

Neprešla ani minúta a už mi pípol telefón.

,,Napíš mi adresu, idem po teba.   -T."

No to v žiadnom prípade. Je doma Ian a keby ho náhodou uvidí so mnou, dopadla by som veľmi zle...
Odpísala som mu, že to nie je dobrý nápad a že sa uvidíme až tam.
Obliekla som si džínsy a prvé tričko s mikinou, ktoré som našla v šatníku.

Odkedy sa Ian vrátil domov neprešlo ani desať minút a on už hlasno odfukuje v hosťovskej. Vždy keď sa pohádame, spí tam.

Vošla som do garáže a nasadla do auta. Chcela som otvoriť automatickú bránu no všimla som si, že už otvorená je. Bože Ian. Veď by sa nám hocikto mohol dostať do domu. Aspoň že bol niekto ochotný ho sem doviezť, on by to sám neodšoféroval.
Vycúvala som z garáže a dupla na plyn.

Neprešla ani minúta a musela som zastať. Vážne? Prasknuté dve gumy? To sa mi snáď sníva. Pred týždňom bolo to auto na kontrole a všetko bolo v poriadku.
Čo mám teraz robiť?
Ako jediná správna možnosť mi pripadalo zavolať Travisovi.
Išla som vytočiť jeho číslo no zrazu sa za mnou ozval hlas.

,,Potrebujete pomoc?"

Otočila som sa, no nevidela som takmer nič. Nesvietila tu ani jedna pouličná lampa a hodín už bolo dostatočne dosť na to, aby bola takáto tma.

,,No nemám v aute ani jednu náhradnú gumu, takže pravdepodobne nemám na výber, len zavolať odťahovku. Ale ďakujem za ochotu." usmiala som sa, aj keď neviem načo, keďže dotyčný to určite kvôli tme nevidel.

Znova som vytiahla mobil no kým som stihla niečo urobiť, neznámy muž mi ho vytrhol z ruky.

,,Toto už nebudeš potrebovať, cica." slizko sa zasmial a môj telefón letel nevedno kam.

Cica? To som už niekde počula, no jeho hlas sa mi nezdá príliš známy.
Z myšlienok ma vytrhli jeho ruky obmotané okolo mňa.

,,Čo to robíte?! Pustite ma!" kričala som a mykala sa no jeho ruky okolo môjho pása boli silnejšie.
,,Kto ste? Čo odomňa chcete?" na mojich lícach sa objavili prvé slzy. Snažila som sa ho poriadne kopnúť no neúspešne.

,,Príliš veľa otázok, maličká. Jediný, kto sa tu bude pýtať som ja. A teraz nasadaj." mykal mnou tak silno, až to bolelo. Ťahal ma za sebou bez ohľadu na to, ako veľmi ma to bolí.
Panebože, čo sa to deje? Prečo práve mne sa musí stále niečo pokašľať?

Na rohu stálo tmavé auto no vedela som rozpoznať ŠPZku. Striaslo ma.
Bolo to Ianove auto.

Muž ma držal pevne jednou rukou, a keď sa mu podarilo otvoriť druhou rukou kufor, sotil ma tam. Ocitla som sa na chrbte a pri mojej hlave sa rysovala neveľká zbraň.
Vtedy mi stuhla všetka krv v žilách.

,,A teraz nekrič, cica. Ak vydáš čo i len hláska, tvoja hlava skončí s dierou uprostred, rozumela si?" opýtal sa nástojčivým hlasom.

,,Odpovedz! Rozumela si mi?!" zhúkol, až mnou myklo.

,,A-áno." pre istotu som aj prikývla, len aby ma už nechal tak. No nenechal. Z vrecka si vytiahol nejakú handru a hrubo ma chytil za vlasy.

,,Sladké sny. " slizko sa zarehotal a handrička sa začala približovať k mojej tvári.

A teraz som vedela, že môj život sa blíži ku koncu.

———————————————————————————

Asi sa stal zázrak, ale stihla som dnes napísať ešte jednu časť. Tak snáď sa vám páči.
Už sa príbeh blíži ku koncu, ale pár častí ešte bude. ❤️

Tak čo, viete kto je ten chlap, čo na konci unáša Kylie?
(POMÔCKA: áno, v príbehu sa už predtým vyskytol.)

Budem rada, ak mi vaše tipy napíšete do komentárov. ❤️

Chcela by som sa ešte poďakovať user15553093 za krásnu správu a podporu. ❤️ Táto časť je venovaná tebe, tak snáď sa páči.