Place on Earth

1.Čerstvý štart

„Až budem veľká, presťahujem sa do Austrálie!" Áno, presne takto zneli moje životné plány približne od deviatich rokov. Samozrejme,nikto mi neveril, veď som bola obyčajné dieťa, narodené v malej prímestskej časti Cardiffu. Navyše z nie veľmi bohatej rodiny. Dokonca som nebola obľúbená ani medzi svojimi rovesníkmi. Duo mojich najlepších kamarátov tvorilo dievča od susedov menom Ann a náš pes Theo.

Že to celé Austrálske snívanie myslím vážne, ľudia pochopili až keď som dovŕšila dvadsať rokov a v rukách som držala jednosmernú letenku.
„Lexie, dávaj si pozor a nezabudni mi zavolať pri každom medzipristátí!" lúčila sa so mnou ustráchaná mama so vztýčeným varovným prsom. V jej bledo modrých očiach sa na okamih zaleskli slzy, no silou vôle ich udržala dnu. Našťastie.... Ak by ich neudržala a vypadla by jej čo i len jediná slzička, myslím ,že by sa z mojich očí vylial celý potok. Nemyslím však, že by to boli slzy smútku. Skôr slzy všetkej tej eufórie, ktorá sa v tom čase vo mne hromadila.
„Dievčatko moje, keby sa dialo čokoľvek, ozvy sa," otec smutne povzdychol a pevne ma zovrel do náručia. Vedela som, že preňho bude môj odchod najťažší. Stále ma považoval za svoje malé dievčatko.
„A nezabúdaj pravidelne jesť!" z boku na mňa pochmúrne zazerala babička, ktorú som objala, len čo som sa vymámila z otcovho objatia.
„Budete mi všetci chýbať," povedala som a v tom istom okamihu som začula vyhlasovanie, ktoré mi oznamovalo, že je najvyšší čas ísť.
Dostalo sa mi teda skupinového objatia a so zamávaním a posledným pohľadom na moju rodinu som kráčala do veľkého neznáma. Ešte nikdy sa vo mne tak silno nemiešal pocit smútku a radosti...

Približne desať minút po tom, čo ma letuška usadila na moje miesto, lietadlo vzlietlo. Bolo vtipné sledovať aký je svet pod nami vlastne maličký.
Takmer celý sedemhodinový let z Londýna do Abú Dhabí som prespala. Druhý let som však ani na okamih nezažmúrila oko. Bola som plná očakávaní a predstáv. Veď ako inak by sa mal cítiť človek, ktorý cestuje na miesto, ktoré chcel vždy vidieť?

Zo svojho sedadla som sa postavila, len čo sa naše lietadlo dotklo zeme a prišiel pokyn na vystupovanie. Vzala som svoju príručnú batožinu a kráčala som chodbičkou smerujúcou von spolu s ďalšími cestujúcimi.
„Ach Perth, tak som tu!" hovorila som si v hlave plná nadšenia a takmer som plakala od šťastia pri pohľade na jasne modrú oblohu.
V budove letiska som vyzdvihla zbytok svojej batožiny a pomerne rýchlim tempom som kráčala von. Tam už ako býva zvykom čakalo niekoľko taxíkov. Vybrala som si jeden z neobsadených a vodič mi ochotne pomohol naložiť batožinu do kufra červenej Toyoty. V mobile som vyhľadala adresu bytu, ktorý som mala dopredu rezervovaný a na niekoľko mesiacov dopredu i zaplatený spolu s niekoľkými ďalšími spolubývajúcimi a nadiktovala som ju šoférovi do navigácie.
Nebudem klamať, že cesta taxíkom ubehla rýchlo. Adresu sme hľadali snáď hodinu a pol a mala som pocit, že taxikár je v tomto meste stratený viac ako ja. Navyše to bol postarší pán, ktorý bol veľmi ukecaný. Dozvedela som sa snáď celý jeho životný príbeh.
„Ale sa nám to počasie nejako zvrtlo," zdedukoval, len čo na kapotu auta začali padať veľké dažďové kvapky, ktoré sa hlasno rozbíjali o čelné sklo. Tesne pred tým než sme zastali na mieste a vystúpila som z auta sa totižto i slnečné počasie zmenilo na poriadny lejak.
Taxikár bol našťastie nie len ukvákaný ale aj gentleman a pomohol mi moje dva veľké kufre dostať cez lejak až ku dverám budovy, v ktorej sa nachádzalo moje momentálne bydlisko. Na piate poschodie som vďaka výťahu kufre nemusela niesť ručne. Na dverách bytu som zazrela číslo 15 a s motýlikmi v bruchu ,ako pred prvým rande, som stlačila zvonček. Netrvalo ani päť sekúnd a spoza dverí bolo počuť niekoľko párov nôh blížiacich sa ku dverám...