Place on Earth

13. Možno

Niekoľko nasledujúcich týždňov bolo naozaj ťažkých. Spolu s Leom a Valentínou sme navštívili snáď všetky banky a úrady v meste. Človek by nečakal, že prebrať a prepísať existujúci podnik bude natoľko zložité...
Tento proces bol však náročný najmä po finančnej stránke. Musela som zahodiť svoju hrdosť, zavolať domov a požiadať rodičov o pomoc. Po zistení, na čo tieto peniaze potrebujem, podporili svoju jedinú dcéru s veľkou ochotou...

O niečo menej náročné bolo zariaďovanie interiéru. Chceli sme zmeniť koncept. Mali sme víziu, že z veľkej priestrannej reštaurácie vytvoríme útulnú kaviareň, ktorá sa bude večer meniť na bar, v ktorom by sa ľudia cítili naozaj dobre. Nahovorili sme dokonca Phoebe aby sa stala našou barmankou. Jasmine sa zase realizovala vo svojej brandži a napísala článok o znovuotvorení nášho podniku.Okrem toho sa angažovala aj vo vzťahu k Tonnymu.Boli ako pätnásť ročný puberťáci. Musím sa priznať, že s Phoebe sme im tú zamilovanosť občas závideli. Komu sa však vo vzťahu naopak nie veľmi darilo bol Daniel....

„Mohli by tam konečne prestať vrieskať, inak im pôjdem obom vlastnoručne vraziť!" zúrila Phoebe ležiaca na gauči. Z poschodia nad nami sa totiž opäť ozýval Jemmin krik.
„V poslednom čase to tam vrie," dedukovala Jasmine, sediaca v kresle v Tonnyho náručí.
„Včera sme mysleli, že to definitívne ukončili, no dnes ráno tam bola zase..." prevracal očami Tonny.
„Daniel nemá srdce poslať ju do riti..." ozval sa Charles.
„On možno nie ale ja áno. Prídem domov po dvanástich hodinách práce a mám tu počúvať toto?! Už ma z nich bolí hlava!" Phoebe neprestávala prskať.
Miesto toho aby som tam sedela a rozčuľovala sa, som sa rozhodla vyniesť smeti. Zobrala som z kuchyne veľké čierny vrece plné odpadu, vyšla z budovy a vyhodila ho do veľkého kontajnera. Keď som sa vracala späť ku vchodu,zazrela som naštartovanú Jemmu ako vychádza z dverí nášho apartmánového domu s cestovnou taškou. Rovno za ňou stál, už na prvý pohľad podráždený Daniel. Bolo to snáď po prvý raz, kedy som ho nevidela s tým veľkým úsmevom na perách. Nepočula som o čom sa rozprávajú, no videla som ako mu podáva jeden kľúč zo zväzku a následne odchádza.
V rovnakej chvíli ako sa zvrtla na päte, Daniel zazrel mňa. Podržal mi teda dvere a ja som ho pozdravila. Mlčky sme vošli do výťahu, stlačila som číslo päť a čakala som kedy sa výťah pohne.

„Si v pohode?" nedalo mi neprerušiť to hrobové ticho. Zodvihol zrak, ktorý mal dovtedy upriamený do zeme, pozrel na mňa a pokrútil hlavou zo strany na stranu.
„Chceš sa o tom porozprávať?" spýtala som sa, no jeho reakcia bola identická s tou predošlou.
„Daj mi minútku!" prikázala som mu len čo výťah zastavil na poschodí. Vytiahla som ho na chodbu a vtrhla som do nášho bytu. Všetky oči padli na mňa, no ja som šla priamo do kuchyne, kde som otvorila chladničku a vytiahla som z nej zmrzlinu.
„Kam ideš?" nechápavo na mňa pozrel Charles.
„Zlepiť jedno zlomené srdce touto čokoládovou bombou," zasmiala som sa a od ostatných sa mi dostalo chápavého kývnutia hlavou. Len čo som vyšla z dverí, pohľad mi padol na Daniela sediaceho na schodoch. Ten jeho príšerne smutný výraz mi trhal srdce. Priam z duše som totižto nenávidela,keď boli ľudia okolo mňa smutní.
Prisadla som si na okamih ku nemu.
„Poď, mám pre teba niečo na zlepšenie nálady," drgla som doňho.
„Pomôže to ?" pozrel mi do očí a videla som ako sa tie jeho na okamih zaleskli.
„To ti neviem zaručiť, no rozhodne by si to mal skúsiť."
Kývol hlavou a obaja sme sa postavili. Vyšľapali sme o poschodie vyššie,v kuchyni som vzala lyžičky a vytiahla som ho hore na strechu. Usadili sme sa do jedného z kresiel a mlčky jedli zmrzlinu až dovtedy, kým sám nenašiel chuť prehovoriť.
„Myslel som , že je iná," povzdychol a zrak mal upriamený niekam do diaľky. Nepýtala som sa na to, čo sa medzi nimi stalo. Nechcela som vyzvedať...
„Vieš, ľudia niekedy prídu do nášho života a jednoducho nie sú predurčený k tomu, aby v ňom ostali."
„A kedy príde ten niekto, kto v ňom zostane?!" bezmocne na mňa pozrel tými obrovskými hnedými očami a ja som v hlave nenachádzala odpoveď. Z nejakého dôvodu moje srdce búšilo tak veľmi akoby chcelo vyskočiť z hrude. Akoby chcelo povedať niečo, čo hlava nie...
„Možno..." vyletelo zo mňa, no rovnako rýchlo som aj stíchla. Na streche sa objavil Charles...