Place on Earth

9. Kríza

Po celý víkend som svoju hlavu zamestnávala prezeraním rôznych pracovných inzerátov. Našla som niekoľko takých, ktoré ma zaujali a tak som postupne rozposielala životopisy. Zdalo sa, že neúspešne. Ani po troch dňoch sa mi totižto nedostalo žiadnej odpovede...
„Už si tú výpoveď napísala?" pýtala sa snáď po stí krát Jasmine.
„Práve na tom pracujem. Aj keď..." hovorila som neisto.
„Aj keď čo?!" skočila mi do reči Phoebe.
„Neviem či je to dobrý nápad," krútila som hlavou sediac za laptopom a nervózne som si ukazovákom poklepkávala po konferenčnom stolíku uprostred obývačky.
„Prestaň odvrávať!" Jas ma karhala ako matka karhajúca svoje neposlušné dieťa. V mojej mysli sa však odohrával úplne iný boj. Nechcela som niekomu visieť na krku. Potrebovala som nejaký zázrak, ktorý by na mňa zakričal niečo v štýle „Aha! Toto je tvoja budúca práca!"

Napriek odvrávaniu som výpoveď predsa len vytlačila, vložila som ju do bielej obálky a položila na pracovný stôl vo svojej izbe. Bola nedeľa a tak ako v posledných pár týždňoch, sme sa všetci stretli na streche nášho bytového domu. Predošlé týždne sme sa angažovali a z úplne prázdnej strechy sme spravili terasu s niekoľkými sedačkami, stolom, grilom, veľkým slnečníkom a okrasnými rastlinami.
„Zajtra pôjdeš zaniesť tú výpoveď?" pýtal sa ma Charles a zároveň zo sklenenej fľaše popíjal svoje vychladené pivo.
Miesto odpovede som kývla hlavou.
„Čo si dnes taká mĺkva?" mračil sa Tonny.
„To sa ti len zdá," krútila som hlavou. Klamala som. Vnútorne ma už od rána zožieral stres. Bála som sa reakcie šéfa a taktiež i Lea s Valentínou, ktorí nemali poňatia o tom, čo sa vo štvrtok na konci zmeny stalo.
„Neklam. Vidíme ako nervózne klepeš nohou odkedy si sem prišla," tentoraz hlavou krútil Daniel, ktorému na kolenách sedela jeho priateľka Jemma.
„Tak fajn, možno som trochu nervózna zo zajtrajška. A možno viac ako len trochu," priznala som.
„To chápeme, tiež by mi to nebolo príjemné. Ale ty to zvládneš!" podporne do mňa strčila Jasmine.
„Ja tam zajtra pôjdem s tebou! Nenecháme ťa predsa v štichu," pousmial sa Daniel a videla som ako najskôr Jemma prebodla pohľadom mňa a neskôr nechápavo pozrela na neho.
Snažila som sa ho odhovoriť, no s jeho rozhodnutím už nebolo možné pohnúť.

Celú noc som nervózne pozerala do steny a prehadzovala sa zo strany na stranu. Okolo jednej hodiny ráno som sa šla napiť a vyšla som na balkón aby som sa trochu prevetrala. Vdychovala som čerstvý vzduch a snažila som sa trochu upokojiť moje myšlienky, keď som začula hlasy vychádzajúce z poschodia nado mnou. Bol to ženský a mužský hlas a až neskôr som zistila, že ide o Jemmu s Danielom. Sedela som na balkóne avšak počúvať ich rozhovor naozaj nebolo mojim záujmom. Bohužiaľ tomu nešlo zabrániť. Ich balón sa otvoril a počula som pomerne hlasnú výmenu názorov.
„Neželám si aby si jej pomáhal. To dievča sa mi vôbec nepáči !" hromžila.
„Upokoj sa, je to kamarátka a potrebuje pomoc!" počula som jeho hlas a vedela som si živo predstaviť ako pokrútil hlavou.
„Ak ma máš rád, tak tam s ňou zajtra nepôjdeš!"
„Prepáč ale o tomto s tebou naozaj nebudem diskutovať. Opakujem ti, že je to kamarátka a dobre vieš, čo pre mňa kamarátstvo znamená. Spravil by som to pre každého z nich," odporoval jej a ja som sa cítila ešte väčšmi previnilo. Chcela som sa postaviť a odísť odtiaľ, no podarilo sa mi rozbiť pohár a tým upriamiť pozornosť na to, že som tam. Okamžite som pozbierala črepiny a zmizla som z balkóna. Zaľahla som do postele a až do rána som tam len tak ležala. Možno som si na chvíľku aj zdriemla, no nebolo to nič svetoborné.

Vstala som teda už okolo piatej, spravila svoj každodenný ranný rituál v podobe sprchy a hygieny a šla som do kuchyne. Dodala som svojmu telu potrebnú dávku kofeínu a ani som sa nenazdala a hodiny ukazovali číslo sedem.
S Danielom sme boli dohodnutý na pol ôsmu ale rozhodla som sa, že pre nás všetkých bude lepšie ak pôjdem sama. Nechcela som mu robiť zbytočné problémy. Vytratila som sa teda z bytu v ktorom ešte všetci spali a celú cestu som v rukách zvierala bielu obálku.

Bola som už takmer pri reštaurácií, keď som spoza seba začula Danielov hlas.
„Zastav Lexie!" zakričal upachtene.
S hlbokým nádychom som zastavila a otočila hlavou. Bol už priamo za mnou.
„Čo blázniš?! Prečo si ma nepočkala?!" rozhadzoval rukami.
„Nestojím o to aby ste sa kvôli mne hádali. Vyriešim si problémy aj sama," snažila som sa byť silnou sebestačnou ženou.
„Tak ten rachot na balkóne si bola ty? Nemôžeš ju brať vážne. Ona je už raz taká..." hľadel na mňa tými veľkými očami. Bez jediného slovka som mykla plecami a s povzdychnutím som spravila krok vpred.

Vošli sme do reštaurácie a za pultom som zazrela nič netušiacu Valentínu v Leovej spoločnosti. Pozdravila som ich a spýtala sa či je šéf už v kancelárii. Po kladnej odpovedi som bez ďalších debát som spolu s Danielom za chrbtom kráčala hore točitým schodiskom. Pred dverami sme na okamih zastali. Boli zatvorené. Môj tep sa rapídne zvyšoval a triasli sa mi ruky. Vystrašene som pozrela na Daniela, ktorý mi pevne stisol ruku.
„Počkaj ma tu," prehovorila som, umlčala jeho odporovanie a konečne som sa odhodlala zaklopať na dvere spoza ktorých sa ozýval majiteľov hlas.
Bolo počuť hlasné „Vstúpte" a tak som tak aj urobila. Vošla som dnu a videla ako s niekým rozhorčene telefonuje a dlaňou pravej ruky si šúcha na ľavej strane hrudníka. Po krátkej chvíli telefón zložil, posadil sa na stoličku a napil sa vody.
„Dobré ráno slečna Hallson. Posaďte sa a povedzte mi ako vám môžem pomôcť?" hovoril neutrálne no na jeho čele sa ešte stále nachádzali mierne vrásky rozhorčenia.
„Priniesla som vám toto," povedala som celkom chladne a položila som pred neho obálku s výpoveďou.
Otvoril spomínaný kus papiera a do jeho tváre sa vrátil nahnevaný výraz.
„To nemyslíte vážne?! Chcete dať výpoveď teraz? Keď máme podstav?!" rozčúlene zvyšoval hlas a opäť sa držal miesta na hrudníku. Pomaly sa postavil a podišiel k pootvorenému oknu.
„Potrebujem aby ste to podpísal. Ja tu už viac pracovať nemôžem," bola som odhodlaná.
Chcel niečo povedať no z jeho úst sa ozval len slabý hlások a videla som ako v zlomku sekundy padá ku zemi. Na okamih som nechápala čo sa deje. Jeho nahnevaný výraz sa zmenil na bolestivý a ja som okamžite kričala na Daniela stojaceho predo dvermi.
„Čo vám je?" opakovala som čupiac vedľa neho.
„Volajte záchranku, asi mám infarkt," hovoril cez bolesť a veľmi ťažko dýchal. Daniel okamžite zareagoval a volal.
Všetko sa to zomlelo tak rýchlo...
Záchranná služba do miestnosti vrazila v priebehu niekoľkých minút. Trvalo im to naozaj krátko. Rovnakou rýchlosťou mu poskytli zdravotnú starostlivosť a v sanitke ho odvážali preč.
„Čo sa tu stalo?"  vystrašene na mňa hľadela Valentína, pri tom ako na dvere lepila tabuľu s nápisom "Zatvorené z technických príčin."