Place on Earth

7. Kolízia

Nasledujúce týždne som sa pomaly spoznávala s Austráliou a životom tu. Chodili sme po rôznych túrach, surfovať, spoznávať okolité mestá a prírodu. V práci to bolo ako na horskej dráhe. Zákazníci boli síce väčšinou milí a priateľskí ľudia, no okrem Lea a dievčaťa menom Valentína som si v práci s nikým nerozumela. A vlastne ani ony dvaja... Zvyšok osadenstva tvorili totižto staré zatrpknuté panie a šéf bol totálny slizák. Často za nami s Valentínou chodil pretože sme boli najmladšie a rozprával nám svoje príhody. Zvyčajne tie intímne... Snažili sme sa ho púšťať jedným uchom dnu a druhým von. Doma som o tom nehovorila. Teda, až do jedného dňa....

V ten spomínaný deň som mala službu spolu s Valentínou a Leom. Vždy sme totižto v podniku pracovali traja a snažili sme sa zosúladiť svoje služby tak, aby sme robili spolu.
„Lexie, prines prosím čučoriedkový cheesecake spolu s dvoma espresami ku stolu päť. Ja pôjdem vyniesť smeti," zakričala na mňa Valentína a ja som automaticky schytila tácku. Položila som na ňu tanierik so zákuskom, počkala som kým Leo dorobí kávu a odniesla som ju na stôl. Postavila som sa k baru a ďalej som sa s Leom rozprávala o tom, čo plánuje robiť cez voľný víkend. V diaľke som cez presklené dvere zazrela ako do budovy vstupuje šéf a tak sme ho spoločne pozdravili. Odzdravil, vyšiel hore schodmi a niekoľko desiatok minút tam pobudol. Jediný ľudia, ktorý boli v reštaurácií dojedli svoj koláč, zaplatili a odišli.
„Dnes je tu celkom pokoj," skonštatoval Leo a akoby to bol zakríkol. Razom sa dnu usadilo asi dvadsaťpäť ľudí.
S Valentínou sme behali hore dole ako o život. Uprostred toho zhonu zišiel dole majiteľ aby si obzrel situáciu. Práve som ku stolu zaniesla jedlo a vracala som sa k baru s táckou nedopitej kávy keď som zakopla a nešťastnou náhodou som kávu vyliala naňho.
„Pardón!" automaticky som sa ospravedlnila.
„To nič, prineste mi hore vlhkú utierku," povedal a celkom kľudný odkráčal na poschodie.
„Dúfam, že ma nezabije," pozrela som na Val, ktorá mi podala navlhčenú utierku a servítky.
„Držím palce, tfuj, tfuj," zasmiala sa spolu s Leom. Mne však do smiechu nebolo. Už niekoľko krát na servírky pred všetkými nakričal, keď videl, že niekoho nešťastnou náhodou obliali alebo im niečo spadlo. Vyšla som teda na poschodie, s malou dušičkou som zaklopala a čakala som čo sa bude diať. Jeho reakcia ma však prekvapila... S pokojným výrazom otvoril dvere a vpustil ma dnu. Dvere zatvoril a postavil sa predo mňa.
„Slečna Hallson, môžem vás poprosiť aby sme mi tú košeľu očistili? Predsa len ste žena, určite vám to pôjde lepšie ako chlapovi čo má obe ruky ľavé," zasmial sa. S kývnutím hlavy som niekoľko krát prešla handrou po zašpinenom mieste na jeho košeli, teda niekde okolo pupka. Razom sa ku mne priblížil ešte viac, jemne mi chytil ruku v ktorej som zvierala handru a premiestnil ju o kúsok nižšie na úroveň medzinožia.
„Ešte tu mám fľak od kávy," prehovoril, no v skutočnosti tam nič nemal.
„Ehm, už by som mala ísť dole. Je tam naozaj veľa ľudí," odkašľala som si a odstúpila som o krok vzad.
„Bežte," pozrel na mňa so zvrašteným čelom.
Z tej miestnosti som vyletela rýchlosťou slnka a takmer som tie schody dolu preletela.
„Čo sa tváriš tak vyplašene? Veľmi kričal?" smial sa Leo.
Povedala som im o tom trápnom incidente...
„To je ale prasa!" Valentína rozčúlene krútila hlavou z jednej strany na druhú.
.
Zvyšok dňa bol v práci už pomerne pokojný a šéf okolo siedmej odišiel.
Otvorené sme mali mať do deviatej. Všetko sme mali už takmer o pol hotové a tak som Lea a Valentínu poslala domov s tým, že to tam zvládnem spratať sama. Obaja mali totižto ešte plány na večer. Rozlúčili sme sa a ja som pomaly začala upratoval. Vyložila som stoličky aby mohla upratovačka neskôr umyť dlážku, zniesla som všetko, čo zostalo na stoloch k umývadlu a chcela som ísť vyniesť smeti, keď zrazu buchli vchodové dvere. Mierne ma trhlo pretože som už päť minút pred zatváračkou nikoho nečakala. Vo dverách však stál majiteľ...
„Už končíte?" spýtal sa.
„Áno, už len vynesiem smeti a umyjem pár pohárov. A čo vy tu o tomto čase?" nezdalo sa mi, že by sem len tak prišiel. Nezvykol to robiť...
„Zabudol som si nejaké dokumenty pre ekonómku," povedal a rýchlo vybehol do svojej kancelárie. Nevenovala som mu pozornosť a šla som vyniesť smeti do kontajnera vzadu za budovou. Potom som vošla snu a v umývadle pri bare som si umyla ruky. Počas toho ako som umývala poháre, ktoré boli položené v dreze som počula ako schádza dole schodmi, no nekráča von ale smerom ku mne. Nepohla som sa. Stále som stála chrbtom ku dverám, opretá o umývadlo a pohmkávala som si pieseň, ktorá práve hrala z rádia. Razom som cítila niečí dych na svojom krku. Zamrazilo ma, zrýchlil sa mi tep ale napriek tomu som zostala som stáť bez pohybu. Videla som ako cezo mňa natiahol ruku, položil šálku od kávy do umývadla a zozadu ma svojim telom pritlačil panvou o drez. Zastavil ešte stále tečúcu vodu a svoje ruky mi položil na pás.
„Slečna Hallson, čo keby sme pokračovali tam kde sme poobede prestali?" povedal mi do ucha tichým hlasom a krvy by sa v tej chvíli v mojích žilách nedorezal. Ťažko som prehltla a on ma rýchlim chmatom otočil ku sebe. Tento krát sa predok jeho tela tlakom dotýkal môjho a ja som sa takmer povracala. Bol mi odporný o čom svedčil aj výraz v mojej tvári. Nemohla som sa ani len pozrieť na tej jeho slizký úškrn. Počula som ako mi na pulte oproti vibruje telefón, no neodvážila som sa spraviť ani krôčik. Za túto vlastnosť v mojej povahe by som si najradšej jednu vrazila. V krízových situáciách som bola úplne mizerná.
Čím viac sa vrchná časť jeho tela približovala ku mne, tým som sa hrudníkom vzďaľovala. Bola by som tam pokojne urobila mostík vzad ak by sa dalo....