Máme ešte čas

Prológ a 1. kapitola

Ahojte kamoši, 

je doba aká je, pomaly sa prebúdza jar a so skúškovým prišlo semestrové obdobie, čo v preklade znamená opäť kopec času stráveného doma za počítačom. Nebudeme si klamať, niektoré prednášky nie sú až také zaujímavé a praktické, čo sa môjho oboru týka. Z tohto dôvodu som zase raz začala písať úplne iný príbeh (a rozpísané dva smutne stoja a čakajú na pokračovanie). Tento príbeh však bude krátky a mimo moju obľúbenú fantasy- kategóriu, hoci občas sa trošku mystiky vo vetách nájde. Neplánujem kapitoly naťahovať len preto, aby mali kopec slov ale žiadnu pointu. Niektoré scény sú kratučké, no posunú príbeh ďalej a hodia sa mi ako oddelené kapitoly. Snáď Vás príbeh bude baviť :) 

1.

Bol stálym pacientom psychiatrického oddelenia. Striedali si ho s interným, keďže žalúdok mu neplnil funkciu už nejaký ten rok. So sestričkami sa poznal po mene, a to ani neboli všetky z jeho oddelenia. S niektorými si tykal, s niektorými nie. No viac-menej mu to bolo jedno. Nezáležalo mu skoro na ničom. Čakal na ten deň, kedy sa nezobudí. Kedy dostane tak silný kŕč zo záchvatu, že sa nenadýchne a zadusí sa. Alebo keď si vyzvracia všetky orgány z tela. Lenže ten deň ako na just nie a nie prísť. A spáchať samovraždu? Nie. Vie, prečo má takú diagnózu, zaslúži si trpieť až do konca.

Sedel v jedálni, ťukal do mobilu a čakal, kým mu stečie infúzia. Vždy to takto robil. Sadol si na tvrdú stoličku, sestra mu zapojila sadu a on trávil čas medzi zdravo-jediacimi ľuďmi. Nepociťoval k nim zášť, za to, že oni môžu a on nie. Cítil sa lepšie, keď ich videl. Bol to zvláštny pocit.

"No čo, Šimon, ako to ide?" prisadla si k nemu Ema. Bola to tiež jedna zo stálych pacientov. Mala vrodenú schizofréniu a raz za čas z nej bol Peter. Ale inak to bola mladá aj celkom pekná žena a kto by ju nepoznal, absolútne by nepovedal, že Ema nie je v poriadku. Teraz si spokojne otvorila jogurt a prisypala si dnu piškóty.

"Po starom." odvetil zastretým hlasom. Ema sa chápavo usmiala a lyžičkou premiešala jogurt. Šimon odvrátil zrak späť k telefón no cestou si všimol pohyb na druhej strane. Zdvihol pohľad a zaostril. Hneď vedľa psychiatrickej budovy bola budova neurológie a z jednej jedálne bolo vidno do druhej. No a práve v tej druhej Šimon zazrel dievča. S malým džbánikom zalievala polosuché kvety a niečo mrmlala. So záujmom zdvihol obočie a chvíľu ju pozoroval. Bola to jedna z mála aktivít, ktorú mu jeho stav dovoľoval robiť. Sledovať a premýšľať. Kto to je? Je to pacientka? Čo by jej mohlo byť? Alebo to je sestra? Doktorka? Na to je príliš mladá. Uvedomil si, že nad ňou premýšľa dlhšie ako desať sekúnd, čo znamenalo iba jedno. Zaujala ho. Spôsob, akým niečo rozprávala rastlinám. Potom ju zjavne niekto okríkol a ona odbehla preč. Šimon ešte chvíľu nazeral do vedľajšej budovy. Neznáma mu bola sympatická. A bol to veľmi príjemný pocit... uvedomiť si, že ešte stále ho má čo hriať.