Máme ešte čas

14. kapitola

Nemohol sa dočkať víkendu. Hoci si písali, o tom, že sa mu lepší, sa jej nezmienil. A keď konečne prišla v nedeľu na dennú, akosi nemala čas. Snažil sa to chápať, veď je v práci a nie je ničia vina, že chodila sanitka za sanitkou. Aspoň na ten krátky čas, čo mohol, si ju uchmatol. Mal by jej to povedať čo najskôr, lebo keď ho zase niekto predbehne, nebude nadšená. Robil jej spoločnosť zakaždým, keď išla s nejakým pacientom na vyšetrenie.

"Neznášam zimu." nahnevane zafučala, keď spolu tlačili do kopca na CT-čko asi 150 kilového starého muža. Alkohol z neho iba tak ťahal a oboch ich nadrapovalo, akonáhle pán zdvihol spotenú pažu.

"Mala si sa lepšie obliecť." skritizoval jej komentovanie. Hoci ani on nedisponoval teplou bundou, mal aspoň dve mikiny a tenisky, zatiaľ čo Megi iba jemný biely svetrík a tie špeciálne zdravotnícke topánky. Každú chvíľu stupila do kaluže, lebo sa im nedalo dobre manévrovať s vozom pre ležiacich. Nepochyboval, že má tak mokré ponožky, až ju oziaba.

"Kto mal tušiť, že tesne pred koncom ma pošlú na Cetko?!" rozhorčene zvolala a pritiahla lakte k telu, aby jej bolo väčšie teplo. Keď sa konečne dostali do chodby, kde pacienta na chvíľu odložili, rozhodol sa tú tému načať.

"Meg?" oslovil ju. Ona k nemu zdvihla zrak a popravila si pár pramienkov vlasov.

"Áno?" upodozrievavo na neho pozrela.

"Mal by som ti niečo povedať." začal váhavo. Cítil sa nervózne a ustráchane.

"Čo si vyviedol?" ironicky sa spýtala a prižmúrila oči.

"Nič." zasmial sa potichu "Ide o to, že... Doktorka premýšľa, že by ma mohli prepustiť." A je to vonku.

"Cipana! To je super!" zvolala natešene a prvotné obavy z nej úplne vyprchli.

"No len... Nebudeme spolu tak často. Vlastne," zamyslel sa. Ak bude musieť ísť k sestre, nebudú sa vidieť vôbec. Nemá kam inam ísť. K otcovi, ktorý už aj zabudol, že má syna? Alebo k matke, ktorá je kdesi v riti preč? Ešte tu prichádzal do úvahy jeden jeho kamarát, ktorý by mu možno na pár nocí požičal karavan ale to nie je dlhodobé riešenie "Vlastne vôbec." uvedomil si horkú pravdu.

"Prečo vôbec? Plánuješ sa odsťahovať do Austrálie?" zavtipkovala no netušila, že sa trafila do presného stredu.

"Ak nebude iná možnosť, tak áno." pozrel do zeme a rýchlo vyrátal, koľko dlaždíc využili na jej zloženie. 56.

"Ako to myslíš?" zvraštila obočie a celým trupom sa k nemu otočila.

"Sestra žije v Austrálii, nemám kam inam ísť." priznal a zdvihol pohľad do okien. Zamračené, zrejme spadne ďalší dážď so snehom.

"A tu zostať nemôžeš?"

"Nemám kde. Peniaze nemám takmer žiadne, ubytovanie si nemám z čoho dovoliť." Cítil sa zle sám zo seba. Bolo mu na vracanie z toho, aký bol bezradný.

"Tak si nájdeš prácu." nadhodila, akoby nič.

"Lenže dovtedy,"

"Dovtedy si nájdeš nejaký podnájom alebo čo." doplnila ho "Každá situácia má riešenie. A určite sa nájde niekto, komu nový spolubývajúci pomôže. Len treba hľadať, vieš, srdienko? Financie na začiatok ti môžem požičať aj ja." potiahla kútikom a skontrolovala pacienta. "Do fidž," nestihla zahrešiť, vystrelila na nohy a z vačku pohotovo vytiahla vrecko na zvracanie. V sekunde ho priložila pacientovi k perám a ten spravil, k čomu ho telo nútilo.

"Tak to bolo sakra tesné." trpko skonštatovala, uvedomujúc si, čomu práve predišla. Šimon si uvedomil dve veci. Že má Megi pravdu a že musí zabojovať. To, ako sa o seba postarať si pretvoril do motivácie dokázať jej, že je schopný. Že dokáže existovať bez pomoci druhých. Možno práve jej priamy názor bolo to slabé nakopnutie, ktoré potreboval. Za celý čas čo tu bol sa musel naučiť prijímať fakt také, aké sú a zmieriť sa s nimi. No teraz dostal riešenie, ktoré mu nenaordinoval žiaden doktor. Musel si naordinovať sám.

Keď Megi zmizla aj s pacientom za dverami CT, vytiahol z vačku telefón a do vyhľadávača si zadal profesiu. K jeho prekvapeniu, firma na kraji mesta zháňala za slušný peniaz informatika. A tým on bol. Stihol ešte vyhľadať pár ponúk do podnájmu. A zistil, že bývať za stovku mesačne s ďalšími troma možno nie je až taký zlý nápad. Takže... Zrejme jeho život nie je až taká zapovedaná katastrofa. Keď Megi vyšla aj s pacientom na chodbu, usmial sa na ňu.